Architektonicko-historický výskum striech a krovov v Ochtinej a Koceľovciach

25.12.2014 19:09

Autor pamiatkových výskumov: Ing. Peter Glos

(za nezištnú kolegiálnu pomoc patrí vďaka Ing. arch. M. Janovskej)

Spolupráca:

Archívny výskum: Mgr. Monika Tihányiová, PhD.

Dendrochronologická analýza: Ing. Tomáš Kyncl, Dendrolab Brno

Zameranie, grafika: Ing. Jaroslava Glosová

Realizácia výskumov: 2012

 

Architektonicko-historické výskumy krovov, striech a zvonových stolíc veží kostolov v Ochtinej a v Koceľovciach boli realizované v roku 2012 ako pamiatkové výskumy čiastkové. Realizované boli v zmysle rozhodnutí Krajského pamiatkového úradu Košice, pracovisko Rožňava o zámeroch obnovy predmetných objektov v súvislosti s prípravou projektov na finančný príspevok na obnovu zastrešení a na reštaurovanie nástenných malieb piatich vybraných gemerských kostolov z Fondu EHP a z Fondu Nórskeho kráľovstva v prioritnej oblasti e.) ochrana kultúrneho dedičstva. Predmetom architektonicko-historických výskumov z tohto dôvodu bolo výhradne zastrešenie kostolov, ich krovy, podkrovia a zvonové stolice. Cieľom bolo najmä konštrukčné, typologické a časové zaradenie drevených konštrukcií, načrtnutie etapizácie ich vývoja, určenie pamiatkovej hodnoty a v neposlednej rade stanovenie návrhu na ochranu, obnovu a prezentáciu pamiatkových hodnôt ako podkladu pre spracovanie projektovej dokumentácie a následnej realizácie obnovy zastrešenia kostolov.

 

 

Ochtiná, Kostol ev. a. v. kostol, národná kultúrna pamiatka

Architektonický a umelecko-historický význam kostola v Ochtinej nie je potrebné Gemerčanom, členom Občianskeho združenia Gotická cesta, či účastníkom seminára osobitne predstavovať. Všeobecne je známy najmä nástennými maľbami zachovanými v celom rozsahu svätyne. Doterajšia spisba všeobecne považuje kostol za ranogotický, postavený na mieste staršieho, bližšie nepoznaného zničeného románskeho chrámu, z ktorého sa dodnes zachovala iba jeho románska veža. Rozsiahla umelecky mimoriadne kvalitná fresková výmaľba interiéru je časovo radená do obdobia rokov 1360-1380. Stredoveký vývoj kostola uzatvára prístavba bočnej, severnej lode. Realizovaný architektonicko-historický výskum zastrešenia, krovov, interiéru veže a podkroví kostola je príkladom toho, aké významné poznatky, či indície môže takýto výskum priniesť okrem identifikácie drevených konštrukcií aj pre bližšie poznanie stavebného vývoja samotného kostola a datovanie nástenných malieb.

Vzhľadom na obmedzený priestor je v tomto príspevku nutné zdôrazniť najhlavnejšie zistenia výskumu a načrtnutie etapizácie vývoja vyplývajúce z výsledkov výskumu. Časti textu zvýraznené šedým písmom sú súčasťou architektonicko-historického výskumu z roku 2012– časť archívny výskum – autorka: Mgr. M. Tihániová, PhD.

1. etapa: koniec 13. stor. – pred r. 1332

Najstarší doklad o existencii obce spájajú niektorí historici so zmienkou o potoku, ktorý sa využíval pri ťažbe železnej rudy a ktorý sa spomína v roku 1243 v rámci metácie Plešiveckého panstva. Tento potok zvykne byť lokalizovaný práve do chotára dnešnej Ochtinej. V uvedenom roku odmenil kráľ Belo IV. verné služby Detrika a Filipa z rodu Ákošovcov, ktoré mu prejavili v nedávnom boji proti Tatárom. Dvom bratom daroval rozsiahlu oblasť, ktorej súčasťou bola aj lokalita dnešnej Ochtinej, ležiaca v tom čase v chotári už existujúceho Štítnika. Práve tento sa v nasledujúcom období stal centrom oblasti povodia dnešnej rieky Štítnik a sídlom niektorých členov čoraz viac sa rozvetvujúceho rodu (druhým sídlom bol Plešivec). Vzhľadom na viaceré doklady o dosídľovaní pôvodného Plešiveckého panstva podľa pravidiel nemeckého osídľovacieho práva Detrikom a jeho potomkami s istotou predpokladáme, že výsledkom tejto činnosti sa stala aj dnešná Ochtiná. Práve na základe neskororománskeho výrazu ochtinskej kostolnej veže literatúra obecne kladie vznik obce najneskôr do záveru 13. storočia. Hoci sa o tom nezachovala zmienka, súčasťou lokačnej listiny bolo nepochybne aj povolenie výstavby vlastného kostola a slobodná voľba farára.

Prvá písomná zmienka o existencii Ochtinej (Ohtina) sa viaže k roku 1318 a k deľbe majetkov medzi synmi Benedikta (syn Detrika z rodu Ákošovcov). Štyria bratia Dominik, Mikuláš, Ladislav a Peter sa dohodli, že Plešivec s ďalšími 13 dedinami a s Kamenným hradom nad Kameňanmi bude patriť Dominikovi (zakladateľ rodu Bubekovcov) a jeho bratovi Mikulášovi. Štítnik a zvyšných 11 sídiel vrátane Ochtinej mali pripadnúť Ladislavovi s Petrom.

V roku 1320, po prepustení Jána, piateho syna Benedikta, z väzenia Matúša Čáka, došlo k opätovnej deľbe majetkov. Ochtiná, ležiaca v bezprostrednom susedstve centra panstva, sa počas dohôd medzi štyrmi súrodencami stala výlučným vlastníctvom bratov Jána a Petra. Okrem Ochtinej a západnej časti Štítnika im pripadli aj ďalšie dediny: Rochovce, Slavošovce, Honce, Gočaltovo, Rozložná a Šomkút ako jedny z najstarších osídlení na panstve, a najmä Kameňany s tamojším hradom a časťou jeho príslušenstiev – s Nandražom, Vyhňami a Tarfalvou. Ochtiná sa vtedy stala centrom majetkov v povodí Štítnika. Potvrdzuje to napokon aj písomný doklad o farskej úlohe ochtinského kostola v súpise pápežských desiatkov z roku 1332, ktorý je zároveň aj prvým písomným dokladom o existencii tunajšieho kostola, a jediný stredoveký o jeho zasvätení sv. Mikulášovi.

Prvý spoľahlivý písomný údaj o existencii kostola v Ochtinej teda pochádza až z r. 1332 zo súpisu pápežských desiatkov. Dokladá už existujúci kostol s farskou úlohou. Existenciu samotnej obce dokladá listina z r. 1318, z ktorej je zrejmá územná štruktúra a členenie panstiev Plešivec a Štítnik. Listina dokladá rozdelenie územia medzi synov Benedikta, syna Detrika z rodu Ákošovcov medzi jeho synov. Z listiny v roku 1318 priamo vyplýva existencia 13 dedín s Kameňanmi a tamojším hradom v plešiveckom panstve a existencia 11 dedín vrátane Ochtinej v panstve Štítnik. Listina z roku 1320 dokladá ďalšie delenie územia, pričom z nej vyplýva aj vyčlenenie samostatného územia zo štítnického panstva s Ochtinou, západnou časťou Štítnika, ďalšími šiestimi dedinami a Kameňanmi s tamojším hradom. Práve toto delenie majetku a oboch panstiev mohlo mať za následok aj doosídľovací proces a následne aj vznik samostatných farských kostolov, teda kostolov mimo dovtedajších starších centier v Plešivci a Štítniku. A práve do tohto obdobia kladieme aj výstavbu kostola v Ochtinej.

Na základe písomných prameňov kostol v Ochtinej mohol vzniknúť v období od konca 13. stor. najneskôr do r. 1332. Jeho vznik v skoršom období nie je listinne, ani inak priamo doložený. Predpokladáme, že kostol vznikol v rozmedzí konca 13. stor. až r. 1332 ako jednoloďový kolonizačný sakrálny objekt s plochostropou loďou obdĺžnikového pôdorysu, kvadratickým presbytériom na východnej strane ako napr. v Roštári a možno už aj so sakristiou na severnej strane presbytéria. Kvadratická podoba najstaršej svätyne je v spisbe všeobecne prijímaná, hoci výrazne západným smerom posunuté západné okno južnej fasády svätyne oprávňuje predpokladať aj apsidovú podobu svätyne, ako napr. v Rákoši. Či však ide o súčasný kostol, alebo primárny kostol vznikol na inom mieste, taktiež nie je isté. Tieto dohady môže spresniť až komplexný architektonicko-historický a archeologický výskum kostola.

V súvislosti s predmetom a hlavným zameraním architektonicko-historického výskumu neboli výskumom zachytené žiadne drevené konštrukcie krovových konštrukcií striech z doby výstavby, teda z prvej etapy vývoja kostola zo začiatku či z prvej tretiny 14. stor., ani ich pozostatky. Architektonicko-historický výskum však nesporne preukázal, že tento kostol vznikol ako bezvežový. Teda bez murovanej románskej veže postavenej súčasne s kostolom. Toto tvrdenie dokladajú najmä tri nálezové situácie zachytené v podkroví pôv. lode kostola.

Prvou je excelentne zachovaná nálezová situácia západného murovaného štítu v podkroví pôvodnej lode so zachovanou symetrickou, obojstranne strmo klesajúcou korunou muriva, na ktorý je až sekundárne nasadené murivo východnej steny veže. Situáciu potvrdzuje aj rôznobežný priebeh vnútorného líca západného štítu lode a líca nasadenej steny veže, odlišné riadkovanie pracovných škár muriva štítu a veže, ako aj chýbajúci vstup z veže do podkrovia nad loďou kostola, ktorý by sa tam v prípade súčasnej výstavby kostola a jeho veže mal rozhodne nachádzať.

Druhou situáciou je úplne zachované vetracie okno vo vrchole pôv. západného štítu lode, ktoré bolo sekundárne zamurované práve v súvislosti s dostavbou veže k západnej fasáde kostola. Východný múr veže je pritom výrazne hrubší ako starší západný múr a štít lode kostola a v hornej časti je na štít nasadený. Datovanie štítu môže spresniť dendrochronologická analýza zachovaných, počas výskumu nedostupných drevených prekladov vetracieho okna štítu, pravda, ak tieto budú mať nutné predpoklady pre datovanie, ktorými sú hlavne vyhovujúci druh dreviny, dostatočný počet letokruhov a podkôrový letokruh. Odobratá vzorka jedného z prekladov protiľahlého prechodového otvoru vo východnom štíte lode je totiž z topoľového dreva, ktoré je zatiaľ dendrochronologicky nedatovateľné. Podobne je zatiaľ dendrochronologicky nedatovateľnou drevinou brest, z ktorého bol zas zhotovený preklad nad južným oknom medziposchodia veže. Spomínané zachované a nevyhorené preklady vetracích otvorov v štítoch lode bez známok ohorenia sú medziiným dokladom o tom, že kostol nepodľahol fatálnemu zničujúcemu požiaru, ako tomu bolo napr. v neďalekých Koceľovciach.

Treťou nálezovou situáciou dokladajúcou bezvežovú podobu primárneho kostola je nálezová situácia v druhej úrovni interiéru veže. Na jej východnej strane sa v murive veže nachádza polkruhovo zaklenutá nika, od priestoru lode oddelená plným múrom a nad dreveným stropom prízemia veže nábehy valenej klenby. Situáciu viacerí autori hodnotia ako zamurovaný románsky portál. Aj napr. nebohý kolega G. Tököly sa v r. 2001 taktiež stotožnil so zaradením veže do najstaršej románskej etapy. Uvedený slepý otvor vo veži hodnotí v aktualizačnom liste KP nasledovne: „ ...V prízemí bola veža pôvodne pravdepodobne zaklenutá valenou klenbou, ako o tom svedčia zachované nábehy v pätkách. Na poschodí je fragmentárne zachovaný románsky portál s oblúkovou archivoltou, dnes zamurovaný, ktorý pôvodne viedol na emporu v lodi prvotnej románskej stavby.“ Niku teda G. Tököly hodnotí ako zamurovaný románsky portál. Realizovaný architektonicko-historický výskum však interpretuje niku radikálne odlišne, „v opačnom garde“. Táto nálezová situácia totiž na rozdiel od doterajších interpretácií o zamurovanom románskom portáli jednoznačne dokladá v nike bezchybne a autenticky zachovanú západnú fasádu primárneho kostola aj so zachovanými omietkami, ktoré v cezúrach zachádzajú pod sekundárne pristavané murivo východného múru prístavby veže. Nika pre plánovaný budúci vstup z empory do veže, realizovaná v pristavanom murive veže, bola samozrejme urobená s cieľom následného prebúrania západnej fasády kostola a sprístupnenia vyšších podlaží veže z lode kostola v polohe empory. Vstup do veže kvôli plánovanému zaklenutiu prízemia veže musel byť nutne riešený z iného miesta, teda z empory. K prebúraniu západného múra lode a sprístupneniu veže z empory však nikdy nedošlo. A to aj z toho dôvodu, že nikdy nedošlo ani k plánovanému zaklenutiu podvežia veže v jej prvej úrovni. Preto nebolo nutné vyššie úrovne veže sprístupniť z empory novým otvorom a tak západná fasáda primárneho kostola aj s pôvodnými omietkami v mladšej nike vo veži ostala zachovaná do dnešných čias v pôvodnom stave a podobe bez narušenia.

Ale späť k výskumu striech a ich drevených konštrukcií: Podoba a konštrukcia primárneho zastrešenia pôvodného presbytéria, rovnako ako ani jeho prvotná architektonická podoba, nie sú známe. Najstaršie v podkroví identifikované drevené prvky krovu svätyne a jeho odtlačky na štíte radí tento výskum až do nasledujúcej, druhej stredovekej etapy. Rovnako nie je známa typológia a konštrukcia pôvodného krovu nad loďou kostola. Z oboch zachovaných štítov lode je však možné predpokladať tvar jej strechy.

2. etapa: 1340-1380 (torzo krovu nad svätyňou – po r. 1377)

V roku 1332 vyberačom pápežských desiatkov priznal ochtinský farár Stanislav ročný príjem jednu hrivnu striebra. Je pravdepodobné, že tento príjem bol v prípade Ochtinej, založenej podľa pravidiel nemeckého práva, takmer celý určený na fungovanie farnosti, medziiným aj na udržiavanie farského kostola. Ochtinská fara poberala na údržbu kostola ešte aj osobitné príjmy zo samostatného fabričného majetku, ktorý bol určený práve na tento účel a do ročného príjmu farára sa nezarátaval. Stále však išlo len o malý obnos peňazí, ktorý celkom iste nepostačoval na nákladnú prestavbu kostola, datovanú do 40-tych rokov 14. storočia a následne na rozsiahlu a umelecky mimoriadne kvalitnú freskovú výmaľbu interiéru, datovanú do rokov 1360 – 1380. Za realizáciou týchto výrazných zásahov do podoby skúmanej sakrálnej stavby preto musíme hľadať predovšetkým osobitný záujem miestneho zemepána. Keďže je pravdepodobné, že Ján s Petrom si bezprostredne po roku 1320 istým spôsobom rozdelili svoje majetky, musíme predpokladať, že do vývoja Ochtinej zasahoval väčšinou len jeden z nich. Potvrdzuje to napokon aj listina z roku 1346, ktorá hovorí práve o tomto vzájomnom vysporiadaní sa. Ochtiná s horným povodím Štítnika patrila podľa tohto prameňa Petrovi. Práve jemu môžeme pripísať pomerne rozsiahlu gotickú prestavbu kostola, a možno aj sprostredkovanie a najmä dotovanie zručného maliara. Je totiž dosť pravdepodobné, že rozdelenie majetkov v roku 1346 vychádzalo z už istého zažitého usporiadania pomerov pred týmto rokom. Peter, ako jediný z pánov zo Štítnika, pôsobil v prvej polovici 14. storočia vo verejnom živote, keď zastával hodnosť novohradského a spišského podžupana a hodnosť podkastelána Spišského hradu. V týchto hodnostiach pôsobil v rokoch 1348 – 1350. Ako familiár Mikuláša zvaného Koňa zo Sečian sa zúčastnil dokonca vojenskej výpravy do Neapolského kráľovstva. Po roku 1354, kedy bol Peter nútený kvôli zlej finančnej situácii vzdať sa istých svojich majetkov, môžeme predpokladať, že jeho sídlom sa stala práve Ochtiná, ktorú si ponechal. Na tomto mieste je zaujímavé upozorniť na to, že Peter bol jediný z pánov zo Štítnika, ktorý sa zúčastnil bojov o Neapolské kráľovstvo a ak ako jeho synovci (synovia jeho brata Dominika Bubeka), ktorých tam s veľkou pravdepodobnosťou oslovilo talianske umenie a fresková výzdoba sakrálnych stavieb, ktorú potom realizovali na svojom rodovom kostole v Plešivci, aj on mohol byť touto cestou istým spôsobom ovplyvnený. Rovnako je zaujímavé podotknúť, že Mikuláš Koňa, v službách ktorého Peter pôsobil, bol zemepánom viacerých dedín v hornom povodí rieky Rimava, vrátane Kraskova. Práve tu sa predpokladá pôsobenie toho istého majstra, ktorý sa podieľal na výmaľbe kostola v Ochtinej.

Ako sa ukazuje z nasledujúcich prameňov, po Petrovej smrti (1367) si jeho majetky vrátane Ochtinej rozdelili jeho synovci - synovia jeho brata Mikuláša zvaného Kumán a synovia brata Ladislava. Dozvedáme sa to napríklad z listiny z roku 1401, kedy po smrti syna jedného z nich (Michala, syn Ákoša, vnuk Mikuláša Kumána; zomrel v bitke pri Nikopole), došlo k sporom o jeho majetky medzi pánmi zo Štítnika, ktorých v tom čase predstavovali už len vnuci Ladislava, a Bubekovcami z Plešivca (vnuci Dominika Bubeka). V rámci týchto majetkov figuruje aj Michalov majetkový podiel v Ochtinej. Práve týmto synovcom môžeme pripísať iniciatívu pri výmaľbe kostola (ak ju nepripíšeme ešte Petrovi) ako aj pri ďalších stavebných úpravách na kostole, ktoré dosiaľ priamo dokladá len zachované torzo krovu nad presbytériom z roku 1377, alebo z obdobia tesne po tomto roku.

V polovici 14. storočia sa podľa archívneho výskumu mohla vyprofilovať Ochtiná do väčšieho centra majetkov a sídla Petra zo Štítnika († 1347). Jemu a následne jeho synovcom by bolo možné pripísať stavebné aktivity a úpravy kostola v Ochtinej. Napovedalo by tomu ich postavenie - Peter v závere polovice storočia zastával funkciu novohradského a spišského podžupana a hodnosť podkastelána spišského hradu - a účasť v bojoch o Neapolské kráľovstvo, počas ktorých tak všetci mohli prísť do styku s tamojším sakrálnym výtvarným umením a freskovou výmaľbou sakrálnych objektov.

Bližšie údaje a fakty týkajúce sa stavebno-historického vývoja kostola v 14. stor. archívny výskum priamo nedoložil. Architektonicko-historický výskum však v objekte priamo identifikoval torzo krovovej konštrukcie, ktoré spadá do druhej etapy vývoja kostola (1340-1380) a priamo súvisí s prestavbou presbytéria a s jeho následnou výmaľbou. Túto najstaršiu zistenú krovovú konštrukciu kostola prezentujú torzá väzných trámov v primárnej polohe, ktoré sú vmurované do rubu existujúcej kamennej rebrovej klenby presbytéria kostola, severná pomúrnica a odtlačok južnej strešnej roviny na východnej stene deliaceho medzistrešného štítu. Dendrochronologická analýza vzorky jedného z prvkov vyhodnotila zoťatie stromu (jedľa) pre výrobu väzného trámu do obdobia vegetačného pokoja v zime na prelome rokov 1376/77.

Identifikované prvky najstaršieho krovu predstavujú torzá priečnych väzieb archaickej konštrukcie krovu nad svätyňou z druhej pol. 14. storočia. Analogické, dodnes zachované krovy 14. stor., napr. v Bijacovciach na Spiši z obdobia po r. 1339, ktorých používanie sa však na menších kostoloch tiahne aj celým neskorým stredovekom i ranným novovekom, jasne napovedajú o ich typológii a konštrukcii. Ide o konštrukčne veľmi jednoduchý, archaický krov bez pozdĺžneho viazania, v ktorom je každá priečna väzba rovnaká. Základná konštrukčná schéma priečnych väzieb tohto krovu zhodne pozostávala z väzného trámu kampovaného na pomúrnice, z páru krokiev, z páru šikmých pätných vzpier a z jedného hambálku. Pätné vzpery a hambálok takto členili základný trojuholník priečnej väzby na menšie časti a tým posilňovali väzbu a stužovali jej hroty. Pozostatky väzných trámov, čiastočne vmurované do klenby svätyne, majú zachované aj dlaby nekrytých rybinových plátov pre rybinové ukončenie už chýbajúcich pätných vzpier aj s drevenými kolíkmi spojov a s tesárskymi značkami. Odtlačok sedlovej strechy na východnej stene medzistrešného deliaceho štítu dokumentuje tvar zastrešenia svätyne z tejto etapy. Konštrukčné riešenie polygonálneho záveru krovu však už nie je zrejmé.

Identifikácia prvkov nového krovu nad svätyňou realizovaného podľa dendrochronologického datovania v roku 1377, alebo tesne po tomto roku, zatiaľ ako jediná bližšie datuje prestavbu presbytéria, jeho zaklenutie a následnú výmaľbu interiéru kostola. Z tohto hľadiska sú výsledky architektonicko-historického výskumu významné aj pre indikovanie dolnej časovej hranice výmaľby interiéru svätyne. Klenba a nástenné maľby svätyne podľa časového zaradenia torza krovu jej strechy by teda mali byť realizované po roku 1377. Do úvahy prichádza aj možnosť, že torzo krovu nad svätyňou datuje aj prestavbu celého kostola, resp. výstavbu kostola nového ako náhrady za chrám starší, románsky.

Známym výsledkom tejto pomerne dlhej časovej etapy 14. stor. v závere 70-tych rokov (v alebo tesne po r. 1377) je prestavba svätyne kostola jej predĺžením a ukončením polygonálnym záverom, zvýšením koruny jej muriva, realizáciou nového zastrešenia, novým zaklenutím a celkovou výtvarnou výzdobou jej interiéru. V svätyni boli v tejto etape realizované nové okná s kamennými osteniami, s deliacimi kamennými prútmi a s jednoduchými kružbami. Možné je, že časť južnej steny s južným oknom pôvodnej svätyne mohli ostať v hmote nového presbytéria zachované a akceptované aj novou vnútornou výmaľbou rozšíreného presbytéria. S prestavbou a výmaľbou svätyne priamo súvisí aj figurálna výmaľba východnej steny pôv. lode kostola nad triumfálnym oblúkom zachytená v podkroví už v r. 1976 J. Josefíkom a M. Tognerom.

3. etapa: 2. pol. 15. stor. (krov nad presbytériom – po r. 1483)

Je nepochybné, že páni zo Štítnika realizovali všetky úpravy na sakrálnych stavbách svojho panstva, vrátane svojho rodového kostola v Štítniku, predovšetkým z prostriedkov získaných z ťažby nerastných rúd. V tom čase totiž ani jeden z nich nezastával vyššie hodnosti na kráľovskom dvore, ba dokonca po smrti Petra neustále viedli spory so svojimi príbuznými z Plešivca o jeho majetky. Rozdelenie Ochtinej medzi pánov zo Štítnika a Plešivca je zaznamenané aj v roku 1402. V roku 1427 mali Ochtinú vo svojej držbe už výlučne len páni zo Štítnika.

Z prvého decénia 15. storočia pochádzajú údaje, ktoré zachytávajú udalosti, bezprostredne sa týkajúce ochtinskej fary. V marci 1408 nariadil pápež Gregor XII. opátovi kláštora v Mogeli v Krakovskej arcidiecéze, aby vyšetril sťažnosť rektora farského kostola v Ochtinej. Tento sa mal sťažovať na gemerského archidiakona Jakuba, štítnického farára Gregora, ako aj na súrodencov Mikuláša a Ladislava, že ho títo mali okradnúť o nejakú striebornú misku či vázu, o vlnenú a plátenú látku, o početné množstvo včiel, ako aj o iné veci. Pápež nariadil opátovi, aby po vypočutí stránok bez povolenia na odvolanie vydal súdne rozhodnutie a dohnal do konca tento spor aj s možnosťou cirkevného trestu. Svedkovia pod ťarchou cirkevného trestu mali byť prinútení k priznaniu. Zároveň rektor farského kostola v Ochtinej obvinil istých obyvateľov Ochtinej, že okradli ochtinskú faru o vybraté cirkevné desiatky.

Uvedené zmienky sú poslednými stredovekými dokladmi ku kostolu v Ochtinej. Nasledujúce pramene zo stredovekých dejín Ochtinej sa viažu výlučne na majetkové pomery. Poznanie týchto je dôležité najmä z toho dôvodu, že pravdepodobne v druhej tretine 15. storočia bola ku kostolu pristavaná severná bočná loď s hviezdicovou klenbou, pričom severná stena hlavnej lode bola prerazená dvoma arkádami. Túto prestavbu, v rámci ktorej došlo aj k úprave a výmene krovových konštrukcií striech, doložil aj tento architektonicko-historický výskum a dendrochronologické datovanie existujúceho krovu nad presbytériom v rozsahu jeho západnej časti. K takto výraznému zásahu do stavebného vývoja kostola mohlo dôjsť jednak z dôvodu nárastu počtu obyvateľstva v dedine a najmä vďaka štedrej podpore tunajšieho zemepána. Z portálneho súpisu Gemerskej župy z roku 1427 sa dozvedáme, že v obci sa nachádzalo 28 poddanských port, ktoré patrili pánom zo Štítnika. Vedúcim predstaviteľom rodu v prvej polovici 15. storočia bol Ladislav zo Štítnika. Tento bol v rokoch 1408–1424 prepoštom kapituly sv. Juraja v Ostrihome, v rokoch 1424 - 1439 správcom konventu križiakov v Ostrihome a v rokoch 1438–1449 nitrianskym biskupom. Jeho záujem o rodové panstvo možno sledovať vo viacerých písomných prameňoch. V roku 1417 sa zaslúžil o získanie jarmočného práva pre Štítnik a Dobšinú od kráľa Žigmunda Luxemburského. Ladislavovi sa pripisuje aj rozsiahla prestavba kostola v Štítniku. Spomedzi jeho nasledovníkov, ktorí prevzali po ňom vedenie panstva, vystupuje v druhej polovici 15. storočia do popredia Ondrej, syn Ladislavovho brata Jána, mimochodom kastelán Jágerského hradu, a následne po jeho smrti v roku 1465 jeho veľmi priebojná manželka Helena a jej v tom čase ešte neplnoletí synovia. Práve Helenu máme možnosť sledovať v prameňoch poslednej tretiny 15. storočia, kedy sa neraz sporila s pánmi z Plešivca a ich príbuznými Zápoľskovcami o pôvodné majetky ich spoločných predkov.

Medzi posledné stredoveké doklady k dejinám Ochtinej sú dokumenty z roku 1510 a 1514. Prvý z nich dokladá existenciu vlastnej samosprávy, druhý stále fungujúce hámre v chotári obce. Podľa Ladislava Bartholomaeidesa bol v roku 1515 osadený do ochtinskej veže nový zvon.

Ako to dokladá archívny výskum, písomné správy z obdobia záveru stredoveku týkajúce sa priamo ochtinského kostola, fary a obce sú veľmi chudobné. Dá sa povedať, že takmer úplne absentujú. Preto je nutné pri interpretácii ďalšieho stavebno-historického vývoja kostola vychádzať zo staršej architektonicko-historickej a umelecko-historickej spisby.

Prístavbu severnej kaplnky, resp. severnej lode časovo radí Súpis pamiatok na Slovensku do 2. tretiny 15. stor. Vtedy s veľkou mierou pravdepodobnosti bola táto kaplnka zastrešená samostatnou, ku staršej streche nad loďou pôvodného kostola priradenou pultovou strechou so strmými, šindľom pokrytými štítovými ukončeniami. Túto situáciu prezentuje a dokazuje zachovaný odtlačok v podkroví na východnej a severnej stene veže, kde je zachovaný odtlačok samotnej pultovej strechy prístavby na východnom murive veže, ako aj takmer kolmý odtlačok šindľového pokrytia štítového ukončenia strechy v omietke na severnej strane veže. Odtlačok po pultovej streche severnej kaplnky a jej strmom šindľom obitom drevenom západnom štíte v podkroví na veži kostola je jediným dokladom po tejto streche. O konštrukcii krovu nad kaplnkou nemáme žiadne ďalšie informácie. Ani konkrétne zmienky o tom, kedy tento pultový krov nad severnou kaplnkou a krov nad loďou zanikli. Nálezové situácie v podkroví to nenapovedajú.

Prístavbu veže kostola v súvislostiach možno priradiť až k tretej stavebnej etape vývoja kostola. Bližšie časové zaradenie jej vzniku nie je nateraz známe. Pre účely tohto výskumu však vznik veže časovo radíme do druhej polovice 15. storočia. Tvaroslovne románske okná veže je hypoteticky možné časovo dať do súvislosti s prestavbou a dostavbou staršieho kostola v Štítniku, alebo s prestavbou iného staršieho objektu v okolí, z ktorého by mohli byt staršie kamenné okenné prvky bifórií sekundárne použité v novej veži kostola v Ochtinej. Pozoruhodný je aj spomínaný údaj archívneho výskumu, podľa ktorého bol v roku 1515 osadený do ochtinskej veže nový zvon. Viac poznatkov a bližšie časové zaradenie výstavby veže kostola v Ochtinej by mohol priniesť až komplexný architektonicko-historický výskum celého kostola, dendrochronologické datovanie konštrukčných prvkov drevenej výbavy veže a ďalší archívny výskum.

Podobu a konštrukciu primárneho zastrešenia veže nepoznáme. Zanikla úplne bez informácií...

V súvislosti s predmetom a zameraním tohto architektonicko-historického výskumu sú však pozoruhodné jeho nové zistenia v streche nad presbytériom. Tu, v západnej časti strechy, bola identifikovaná zachovaná historická krovová konštrukcia v rozsahu šiestich väzieb od západu.

Krov nad svätyňou má sedem plných priečnych väzieb v tvare symetrického rovnoramenného trojuholníka. Každá priečna väzba je plná. Prvých 6 väzieb západnej časti krovu má rovnakú konštrukčnú schému; siedma, posledná východná väzba spolu s polygonálnym záverom je konštrukčne odlišná.

Tvarová schéma prvých šiestich priečnych väzieb západnej časti krovu je opätovne archaická, konštrukčne veľmi jednoduchá a obdobná ako u staršieho krovu svätyne z obdobia po r. 1377. Základná konštrukčná schéma väzieb nového krovu zhodne pozostáva z väzného trámu kampovaného na pomúrnice, z páru krokiev vo vrchole navzájom spojených tesárskym spojom „na ostrih“ fixovaným kovaným klincom, z páru šikmých pätných vzpier a z jedného hambálku. Pätné vzpery a hambálok obvykle členia základný trojuholník väzby na menšie časti. Krokvy sú s koncami väzných trámov spojené archaickým spôsobom šikmým rybinovým plátovaním isteným kovaným klincom. Nekrytým šikmým rybinovým plátovaním isteným kovanými klincami sú riešené aj spoje pätných vzpier a hambálkov s krokvami a s väznými trámami. Severná krokva prvej väzby zo západnej strany slúžila po jej vztýčení zároveň počas vztyčovania ďalších väzieb ako tesársky rebrík. Má zachované nebožiecom vŕtané priečne diery v pravidelnom rozstupe, a dokonca aj zachované niektoré priečky tohto tesárskeho rebríka, ktorý slúžil pracovne iba pri vztyčovaní krovu. Ani tento krov nemá pozdĺžne viazanie. Oproti iným regiónom je pozoruhodné použitie kovaných klincov pre fixáciu tesárskych spojov krovu už v tomto období, ktoré zrejme vyplýva z daností baníckeho regiónu s dostatkom železných rúd.

V mieste prechodu kvadratickej časti presbytéria do jeho polygonálneho záveru vo východnej časti je k šiestim spomínaným priečnym väzbám západnej časti priradená väzba posledná, siedma, od predchádzajúcich konštrukčne odlišná. Tá už ale spolu s konštrukciou polygonálneho záveru krovu svätyne spadá do mladších vývojových etáp kostola.

Dendrochronologická analýza odobratých vzoriek západnej časti krovu zaradila roky zoťatia stromov na výrobu prvkov tohto krovu nad presbytériom do rokov 1479/80 a 1482/83. Vyplýva z toho, že v roku 1483, alebo tesne po tomto roku, bola zrealizovaná stavebná úprava presbytéria, pri ktorej bola táto časť kostola min. zastrešená novou strechou s novým krovom. Pomúrnica tohto nového krovu bola uložená priamo na staršie väzné trámy krovu z obdobia po r. 1377, resp. ich pozostatky, takže došlo k miernemu zvýšeniu úrovne nasadenia strechy na korune murív, ako aj k zvýšeniu úrovne jej hrebeňa. Krov z obdobia po r. 1483 nahradil starší krov svätyne z druhej etapy stavebného vývoja objektu z obdobia po r. 1377, ktorého zvyšky existujú v podkroví dodnes. Východná časť krovu svätyne v jej polygonálnom ukončení z obdobia po r. 1479-1483 sa nezachovala, v neskoršom období ju nahradila mladšia konštrukcia.

K tretej etape stavebno-historického vývoja kostola možno priradiť aj štvorcovú sakristiu zaklenutú valenou klenbou, ktorá prilieha k východnej stene bočnej lode a severnej stene polygonálneho presbytéria. Podľa Aktualizačného listu NKP bola pravdepodobne postavená súčasne s bočnou loďou. Súpis však radí novú sakristiu a južnú predsieň až do obdobia po r. 1654. Krov a podkrovie nad sakristiou boli počas architektonicko-historického výskumu neprístupné. Do priestoru podkrovia nad sakristiou bolo možné rámcovo nahliadnuť iba škárami ponad pomúrnicu z podkrovia nad presbytériom. Z tohto dôvodu budú bližšie poznatky z podkrovia nad sakristiou a poznatky o krovovej konštrukcii jej pultovej strechy známe až po sprístupnení podkrovia počas prác.

4.etapa: koniec 16. stor. – prvá pol. 17. stor. (drevený strop veže pod strechou – po r. 1595)

Novoveké dejiny Ochtinej, ako aj jej kostola, sú úzko prepojené s dejinami osmanskej okupácie Uhorska a so šírením reformácie v krajine. Po vzniku sečianskeho sandžaku krátko po polovici 16. storočia sa Gemerská župa dostala do priameho styku s tureckým vypaľovaním a drancovaním. Do banských oblastí východného a severovýchodného Gemera začali Turci prenikať po vytvorení fiľakovského sandžaku v roku 1555. Na severe sa dostali až po Muráň a Dobšinú. Hoci sa Turkom nikdy nepodarilo včleniť Gemer do svojho impéria, mali toto územie rozdelené na niekoľko okrskov, vrátane štítnickeho, do ktorého patrila aj Ochtiná.

V roku 1556 Turci vyrabovali viaceré hornogemerské lokality vrátane Ochtinej. A pokračovalo to aj v nasledujúcich rokoch. Výsledkom bol výrazný pokles obyvateľstva. Kým v roku 1556 bolo v obci napočítaných 22 usadlostí a jeden želiarsky dom, v roku 1570 boli v Ochtinej len štyri poloobývané domy, dva prázdne a štyri úplne spustnuté. Z obce sa úplne vytratili obyvatelia nemeckého pôvodu, ktorí sa sem už nikdy nevrátili.

Čo sa týka šírenia reformácie, Gemerská župa patrila k niekoľko málo uhorským župám, kde bola nová viera nielen veľmi rýchlo prijatá, ale trvalo zasiahla aj väčšinu tunajšieho územia. Pomerne priaznivé obdobie vlády Ferdinanda I. či Maximiliána II. voči novej protestantskej viere spôsobilo, že viacerí gemerskí farári prestúpili na novú vieru už v 16. storočí. Na hornogemerskú oblasť, zvlášť na ochtinského farára Simonisa, mal vplyv aj kazateľ Andrej Fischer z Kremnice. Prvého evanjelického kňaza v Ochtinej uvádza Bartholomaeides k roku 1545.

Koncom 16. storočia bola časť obce skonfiškovaná pre Uhorskú komoru (erár), druhá časť obce patrila naďalej pánom zo Štítnika. V roku 1578 tu bolo osem celých poddanských a šesť polopoddanských usadlostí a 16 želiarskych domkov. K nárastu obyvateľstva došlo až na samom konci 16. storočia. Do obce sa postupne prisťahovali z východu a severu slovanské rodiny rusínskeho a poľského pôvodu. Po konfiškácii majetkov pánov zo Štítnika sa obec dostala do správy a neskôr do vlastníctva Andrášiovcov.

Aj napriek rôznym ťažkostiam najmä v súvislosti s okupáciou krajiny Osmanskou ríšou zažívala Ochtiná zrejme v prvej tretine 17. storočia pomerne prospešné obdobie. V obci sa zdvihli viaceré rodiny, ktoré v priebehu 17. storočia získali šľachtictvo. V roku 1641 získala obec za drahé výkupné ochranu od Turkov, neskoršie mali obyvatelia obce drahým výkupným zachrániť aj veľký zvon na veži kostola. Prosperitu obce v prvej polovici 17. storočia potvrdzuje aj prestavba a vybielenie miestneho kostola, datovaná podľa nápisu na severnej stene bočnej lodi do roku 1635. Malo k tomu dôjsť za prispenia obyvateľa obce Juraja Zúza. V tomto období bolo vykonané nové zaklenutie pôvodného plochého stropu, boli prerazené nové okná a zabielené výmaľby. Klenbové rebrá v bočnej lodi dostali novú polychrómiu a na južnej strane kostola bola vybudovaná predsieň. Z vizitácie z roku 1636 sa dozvedáme, že kostol je opevnený múrom a že nedávno bol „na náklady starostlivých mužov“ vybielený. V rámci opisu interiéru kostola sa spomínajú aj tri hrobky. Evanjelická cirkev v Gemeri, zorganizovaná do gemerského seniorátu, zažívala v tomto období svoj vrchol. Nemalý podiel na tom mala aj stoličná šľachta. V rokoch 1622 – 1645 bol gemerským županom Juraj Séči, ktorý bol naklonený evanjelickej cirkvi. Z tohto obdobia, konkrétne z roku 1646, pochádza aj epitaf osadený na pilieri lode ochtinského kostola. Dnes ho zaraďujeme medzi najcennejšie exempláre skupiny gemerských drevených neskororenesančných a ranobarokových epigrafov.

Po období úpadku, stagnácie a tureckého drancovania po polovici 16. stor. nastáva teda v samom závere 16. stor. obdobie prosperity. Prvá polovica 17. storočia je pre obyvateľov obce prospešná, na stavebnom vývoji kostola sa však výrazne nepodpísala.

V samom závere 16. stor. bol realizovaný nový drevený trámový strop veže kostola nad úrovňou zvonov. Dendrochronologická analýza odobratých vzoriek v rámci tohto architektonicko-historického výskumu datovala zoťatie stromov pre stropné trámy stropu nad zvonovou stolicou na prelom rokov 1594/95. Čo bolo príčinou výmeny stropu veže v úrovni podstrešia nevedno. Realizácia nového stropu veže znamenala zrejme aj jeho súčasnú požiarnu úpravu ílovou vrstvou a možno mohla súvisieť aj s novým renesančným zastrešením veže. Jeho podobu však nepoznáme.

Do r. 1635 je datovaná prestavba a vybielenie kostola. Túto úpravu dokladá nápis na severnej stene severnej lode (kaplnky) v pravouhlej renesančnej kartuši: „Hanc partem templu renovari et dealbari cueavit proba accircumspect vir. Gregori zvvs anno 1635“. Počas úprav v tomto roku bola zaklenutá pôvodne plochostropá loď kostola, prerazené nové okná a zatretá stredoveká výmaľba. Klenbové rebrá v bočnej lodi dostali novú polychrómiu a na južnej strane kostola bola vybudovaná predsieň. Podľa vizitácie z r. 1636 bol kostolný areál ohradený múrom.

V Gemeri nastáva obdobie tvrdej rekatolizácie po roku 1648, po tom, čo ku katolíckej viere prestúpil Matej Andráši, pán Krásnej Hôrky a zemepán časti Ochtinej. Mnohé zásadné veci evanjelickej cirkvi v Gemeri vrátane prestavby kostola bolo nutné konzultovať so zemepánom, ktorý tomu samozrejme nebol veľmi naklonený. Situácia sa ešte zhoršila po Vešeléniho sprisahaní v roku 1666. Nastal vrchol protireformácie v Uhorsku. Aj z Gemera boli vyhnaní mnohí evanjelickí farári, bohoslužby sa konávali tajne.

V roku 1680 nariadil ostrihomský arcibiskup J. Pohronec – Selepčéni vizitáciu v Gemeri. V júli tohto roku bol navštívený aj kostol v Ochtinej. Vizitátori informovali o nedávnej obnove kostola. Ich záznamy potvrdzujú nedávne zaklenutie lode. Celkovo skonštatovali veľmi dobrý stav celého objektu. Vo vizitácii sa tiež uvádza, že v kostole je nový oltár s výjavom Zmŕtvychvstania Krista, ako aj nový organ. V kostole sa podľa vizitácie mali v tom čase údajne nachádzať aj starobylé hrobky, ešte z katolíckych čias, jedna čierna a červené. Zrejme podľa farby náhrobného kameňa v podlahe. Veža je kamenná, v časoch vizitácie vybudovaná (zrejme sa tu myslí jej stavebná oprava). Vo veži sa v tom čase nachádzali tri zvony. Tento počet potvrdzuje aj vizitácia z roku 1670, z ktorej sa tiež dozvedáme, že v kostole boli až tri chóry. Vizitácia z roku 1700 opäť konštatuje dobrý stav kostola, avšak pri streche kostola vizitátori poznamenávajú, že má byť opravovaná.

Na základe písomných prameňov je teda zrejmé, že v druhej polovici 17. stor. neboli na kostole vykonané žiadne zásadné stavebné úpravy, či väčšia prestavba. Vykonané úpravy mali skôr charakter údržby, alebo sa týkali mobiliáru. Výnimkou podľa Súpisu by mala byť nová sakristia a južná predsieň postavené po r. 1654. Vizitácia z roku 1700 zároveň dokladá zlý stav strechy a potrebu jej opravy.

Zdá sa, že gemerský seniorát sa začal po rokoch útrap dávať dokopy. V rokoch 1704-1711 boli položené základy organizácie a riadenia cirkvi, ktoré platia s menšími obmenami dodnes. Nariadenie z roku 1714, ktoré povoľovalo vyznávanie evanjelického náboženstva len na artikulárnych miestach, sa v Gemeri veľmi nedodržiavalo. Výhodou v Gemeri bolo to, že o cirkevné otázky sa zaujímala aj župa a len tomu možno ďakovať, že prenasledovanie nenadobudlo väčšie rozmery.

Z vizitácie z roku 1713 sa dozvedáme, že strecha kostola bola pokrytá pálenou škridľou a že kvôli nedostatku svetla v chráme bolo povolené jeho vybielenie (zrejme sa má na mysli jeho vybielenie ešte v minulom storočí).

Na základe vizitácie, ktorá prebehla v Gemerskom senioráte v rokoch 1741/1742 vidieť, že tunajšia evanjelická cirkev bola konsolidovaná a mala možnosť sa rozvíjať konečne v pokojnejších časoch. Vtedajším potiským superintendentom bol Juraj Ambrózi, niekdajší farár zo Štítnika. Na vizitácii sa zúčastnil aj ochtinský farár Samuel Bubenka, ktorý bol súčasne notárom Gemerského seniorátu, čiže robil aj samotný zápis vizitácie. Preto je zrejmé, že pod prvou osobou, ktorá sa v zápise o ochtinskom kostole uvádza, sa myslí práve on. Vizitácia tu prebehla 29. 11. 1741. Informuje nás o viacerých úpravách kostola, ktoré prebehli v uplynulých 20-tych rokoch. Vizitátori zaznamenávajú, že kostol je síce starobylý, avšak vďaka obnove, ktorá prebehla ako v interiéri, tak aj v exteriéri, vyzerá ako nový. Oltár bol v kostole umiestnený v roku 1724. Stál 220 fl. O tri roky neskôr, ešte pred príchodom Samuela Bubenku, ako poznamenáva, bol do kostola dovezený nový organ. Dlažba v kostole bola v tom čase stále z väčšej časti drevená, iba v častiach, ktoré boli v roku 1731 zaklenuté, urobili kamennú dlažbu, pričom na jednom zo základných kameňov umiestnili nápis s chronogramom: QVICqVID erIt porro Mea VIta est VnICa IesVs! Lavice v kostole boli už spráchnivelé a práve v roku vizitácie boli vymenené za nové. Nedávno mal byť tiež vystavaný chór pre mladých, ktorý sa mal tiahnuť od organu až k rochovskému chóru. V roku 1732 došlo podľa vizitácie k zabieleniu kostola zvonka ako aj k zabieleniu veže, pričom k zabieleniu interiéru malo dôjsť už predtým. V čase vizitácie mali byť už opravené aj hodiny, ktoré boli predtým v zlom stave. Pod hodinami sa podľa vizitátorov nachádzal nápis s chronogramom: DitkI postLeDnI hoDIna gest/ Cvgte gIy Pán bLIzko gest / zneItes taV praVaV poVest. V roku 1739 malo dôjsť k odliatiu nového zvona, keďže jeden zo zvonov bol v strede puknutý. 11. septembra 1741 bol vysvätený nový cintorín. Interiér osária na cintoríne bol nanovo zastrešený.

Podľa vizitácie z r. 1700 „strecha na kostole bola opravená a na veži pribudol zvon o váhe 2 centov, ktorý stál 150 fl.“. Podľa vizitácie z r. 1720 „kostol si vyžadoval opravu zvnútra i zvonku“. V roku 1733 bol „kostol vynovený, zmizli staré oltáre i sochy svätých, vo vybielenom interiéri majestátne žiaril nový oltár s obrazom Vzkrieseného Krista“. No a napokon vizitácia z r. 1741 chváli obnovu kostola, “boli opravené aj vežové hodiny a bol k nim pridaný biblický text“. (podľa: Dudášová, D.: Z prachu zabudnutia. Dejiny ev. a. v. cirkevného zboru v Ochtinej. Rkp.).

Ani úpravy kostola z prvej pol. 18. stor. nemajú zásadný charakter. Pre predmet tohto výskumu je mimoriadne pozoruhodná zmienka vizitácie z r. 1713, podľa ktorej bola strecha kostola pokrytá pálenou škridľou! To by predpokladalo konštrukciu krovu (krovov) najmä nad loďou a severnou prístavbou, ktoré by boli už cielene dimenzované na zaťaženie keramickou krytinou, a ktoré sa do súčasnosti nezachovali. Zaujímavým je aj údaj z vizitácie z r. 1741, podľa ktorej v častiach kostola zaklenutých v roku 1731, bola urobená nová kamenná dlažba. O ktorú časť kostola konkrétne ide, a či ide o novú klenbu, alebo o prestavbu či opravu klenby staršej, nevedno. V roku 1732 boli podľa vizitácie opravené a nanovo vymaľované fasády vrátane veže.

5. etapa: druhá pol. 18. stor. (záver krovu nad presbytériom – v alebo po r. 1756

drevená nadstavba veže – po r. 1761

krov nad vežou - - po r. 1761

zvonová stolica – po r. 1762

Ako vidieť z vizitácie, ktorá bola vykonaná v čase, keď bol miestnym farárom Samuel Bubenka (1729–1745), došlo k výrazným úpravám na kostole práve za jeho pôsobenia. Ako však preukázal tento výskum, k stavebným úpravám kostola došlo aj v druhej polovici 50-tych rokov 18. storočia úpravami krovu nad presbytériom, predpokladáme, že aj nad loďou a severnou prístavbou; v prípade veže aj o niečo neskôr (1760 – 1767). Predpokladáme, že sa tieto úpravy týkali len striech, a že s najväčšou pravdepodobnosťou nie sú dôsledkom požiaru, ktorý v obci vypukol v roku 1756.

Jedným z najvýznamnejších zistení tohto výskumu je identifikovanie a časové zaradenie rozsiahlej stavebnej úpravy kostola v druhej polovici 50-tych rokov a v 60-tych rokoch 18. storočia. Tá sa týkala opravy / úpravy existujúceho krovu strechy nad svätyňou z obdobia po r. 1482/83 a predpokladáme, že aj krovu nad loďou a jej severnou prístavbou, ďalej realizácie novej drevenej nadstavby veže, nového krovu strechy nad vežou a realizácie novej zvonovej stolice vo veži kostola. Ani tieto práce neboli zrejme dôsledkom požiaru kostola, ale cielenej slohovej úpravy a renovácie kostola.

V polovici 18. storočia došlo k úprave, resp. prestavbe krovu a strechy svätyne. Dôvod nie je zrejmý. Biotické poškodenie je možné vylúčiť z toho dôvodu, že západných šesť väzieb krovu nad svätyňou z obdobia po r. 1483 bezkolízne „funguje“ do súčasnosti. V mieste prechodu kvadratickej časti presbytéria do jeho polygonálneho záveru vo východnej časti je k šiestim spomínaným priečnym väzbám západnej časti z obdobia po r. 1483 priradená väzba posledná, siedma, od predchádzajúcich konštrukčne odlišná. Siedmu priečnu väzbu východnej časti krovu tvorí väzný trám pôv. kampovaný na pomúrnice, pár krokiev, osový stĺpik končiaci hrotnicou a dvojica iba čiastočne zachovaných prekrížených šikmých vzpier. Šikmé vzpery pôvodne stužovali siedmu priečnu väzbu od krokiev krížom až do väzného trámu, pričom boli vzájomne preplátované v polohe mimo stĺpika a zároveň boli preplátované aj so stĺpikom. Jedna z týchto vzpier je zaniknutá úplne; z druhej sa zachovala iba jej dolná polovica medzi väzným trámom a stĺpikom. Priebeh vzpier dokladajú zachované prázdne dlaby ich rybinových nekrytých preplátovaní na väznom tráme, ako aj dlaby po preplátovaní na stĺpiku. Dlaby po ukončení vzpier na príslušnom mieste krokiev neexistujú, čo je dokladom ešte mladšieho pôvodu krokiev vo väzbe. Pôvodné spoje vo väzbe sú (a aj primárne boli) istené kovanými klincami. Vzájomný styk krokiev a väzných trámov už nie je kvôli poškodeniam a príložkám zrejmý a jednoznačný. Stĺpik siedmej väzby začapovaný do väzného trámu má na dolnom konci znaky výrazného sekundárneho deštruktívneho osekania. Tým bol prierez stĺpika v tomto mieste oslabený. Všeobecne, záver krovu vykazuje aj znaky ďalších mladších úprav (bližšie – AHV).

Krov nad presbytériom nemá pozdĺžne viazanie. V pozdĺžnom smere ho stužuje iba osová pozdĺžna polväzba polygonálneho záveru krovu z tejto etapy. Všeobecne možno konštatovať, že polygonálne ukončenie krovu strechy vrátane tesárskych spojov je realizované značne „neprofesionálne“, neodborne, s nevyprofilovanou konštrukciou a nedbalými tesárskymi spojmi - akoby náhradné, alebo provizórne riešenie.

Jedným z radikálnych architektonických a technických počinov, ktoré v tejto etape zásadným spôsobom ovplyvnili celkový vzhľad a výraz kostola, bola realizácia drevenej nadstavby veže a jej nové zastrešenie. Západná predstavaná veža kostola je odvtedy až do súčasnosti ukončená vysokou, širokému okoliu dominujúcou, členitou, dvojstupňovou cibuľovou strechou, osadenou na novú drevenú nadstavbu veže, ktorá o jedno podlažie zvýšila jej staršiu murovanú časť. Jednotný konštrukčný koncept nosnej časti nadstavby s krovom veže naznačuje súčasnosť vzniku oboch častí a jednu dielňu. Podoba, tvar a konštrukcia staršieho zastrešenia veže nie je známa.

Nosnú konštrukciu drevenej nadstavby veže vytvára dolný, prahový nosný rošt, štvorica obvodových rámov a vrchný rošt s dvojicou vrchných prievlakov, na všetkých stranách vzoprených šikmými vnútornými vzperami. Podlahu v drevenej nadstavbe tvoria tehlové pôjdovky a hlinená ílová protipožiarna vrstva realizovaná na záklope stropu vrchného podlažia murovanej časti veže nad zvonovou stolicou. Nosný obvodový rám nadstavby je opláštený dreveným došteným obitím z vertikálne radených širokých dosák. Z vonkajšej strany je plášť architektonizovaný Drevenú nadstavbu na spodnom okraji od murovanej časti veže oddeľuje jej mohutná, členito profilovaná, drevená korunná rímsa, na hornej strane ju uzatvára rovnako členitá, profilovaná, drevená podstrešná rímsa strechy veže. Plocha jednotlivých strán nadstavby je štvoricou plytkých pilastrov s hlavicami členená do troch rovnakých polí. V krajných poliach západnej, južnej a východnej strany nadstavby sú situované drevené slepé okenné edikuly vytvorené plastickým rámom s polkruhovou archivoltou a s podokennou profilovanou rímsou, hlavicami stojok edikúl a s klenákom, v ktorých sú v rámci doštenia vytvorené otváravé plné okenice. Pri zatvorených okeniciach nie je možnosť otvárania z vonkajšej strany vnímateľná. V centrálnom poli na uvedených stranách nadstavby sú situované ciferníky vežových hodín.

Strecha veže je vysoká, nahor sa zužujúca a mimoriadne členitá. Odspodu ju tvorí: osemboká konkávno-konvexná prilbica s námetkami vyrastajúca zo štvorcovej základne strechy a tvoriaca prechod do jej oktogonálneho pôdorysného vo vyšších častiach, ďalej mohutná dolná cibuľová strecha s dvoma zužujúcimi sa strešnými prstencami nad ňou s profilovanými podstrešnými rímsami prstencov, ďalej oktogonálna laterna so žalúziovými oknami na každej strane zavŕšená opäť členito profilovanou rímsou, ďalej vrchnou malou cibuľovou strechou s dvojicou nadstavených prstencov (zmenšená analógia dolnej cibuľovej strechy), a nakoniec hrotnica s pozlátenou guľou (makovicou) a s kovaným, zdobeným latinským krížom so šesťramennou zlátenou hviezdou vo vrchole. Strešná krytina strechy veže je plechová, z medeného plechu.

Základňu konštrukcie krovu strechy veže tvorí základný trámový radiálny rošt, ktorý je uložený na priestorovú nosnú konštrukciu drevenej nadstavby veže. Jednotlivé väzné trámy základného radiálneho roštu sú do horných trámov obvodových rámov drevenej nadstavby veže zakampované. Priamo na základný trámový radiálny rošt krovu veže je centricky uložená priestorová konštrukcia osembokého stredného stĺpu veže ukončeného laternou. Jeho konštrukcia pozostáva z dolného osembokého venca, ôsmich päťbokých stĺpikov, z horizontálnych rozpier stĺpikov min. v dvoch úrovniach, z krížových diagonálnych zavetrení stĺpikov v dvoch úrovniach, z vnútorných diagonálnych výstuh stĺpa a z horného osembokého horného venca stĺpa nad laternou. Stredný stĺp veže, resp. jeho päťboké stĺpiky sú vzoprené vysokými šikmými vzperami z väzných trámov, na ktoré sú upevnené ramenáty dolnej helmice, námetkov a vyššie umiestnené ramenáty dolnej cibuľovej strechy veže. Ramenáty sú realizované ako zbíjané doskové vytvarované nosníky, ukotvené na väzné trámy a šikmé vzpery. Na vrchný osemboký veniec stredného stĺpa nad laternou je nasedená menšia cibuľová strecha hornej úrovne veže opäť s dvojicou prstencov, ukončená hrotnicou s pozlátenou guľou a s kovaným latinským krížom so šesťramennou zlátenou hviezdou vo vrchole. Tieto časti krovu veže v extrémnej výške a nedostupnej polohe boli počas výskumu neprístupné a neboli teda skúmané.

S novým zastrešením veže kostola v piatej etape vývoja úzko súvisí aj realizácia zvonovej stolice. Je to excelentne dodnes zachovaná drevená konštrukcia vstavaná do interiéru veže kostola za účelom vytvorenia troch zvonových stanovíšť.

Zvonová stolica sa nachádza v západnej predstavanej veži kostola a vypĺňa celý priestor jej 4. a 5. nadzemného podlažia, resp. 3. a 4. poschodie veže. V rámci jej konštrukcie sú vytvorené dve úrovne podláh, z ktorých z hornej sú dostupné zvony, manipulácia a ich údržba a ručné zvonenie, a na dolnej je umiestnená skriňa s hodinovým strojom vežových hodín. Zvonová stolica a jej jednotlivé úrovne sú prístupné prostredníctvom strmých rebríkových drevených jednoramenných schodísk. Z hornej úrovne zvonovej stolice je opäť strmým rebríkovým schodiskom prístupný priestor drevenej nadstavby veže a ďalej krov strechy veže.

Účelom zvonovej stolice je vytvorenie stanovíšť pre bezpečné umiestnenie zvonovej výbavy kostola. Účelom tejto konštrukcie je taktiež prenos statických i dynamických účinkov zvonov a zvonenia na murovanú konštrukciu veže tak, aby boli tieto účinky vylúčené, alebo aspoň eliminované do tej miery, aby vplyvom prenosu dynamických účinkov zvonenia nebola ovplyvnená statika samotnej veže. Preto sa konštrukcia zvonovej stolice navrhuje vysoká, častokrát viacúrovňová, s uložením do muriva v dolnej úrovni, zväčša bez dotyku so stenami veže po stranách.

Zvonová stolica v kostole v Ochtinej je vytvorená z tvrdého dreva, dubová, ako trojpriestorová – s troma zvonovými stanovišťami. Tie majú rozdielnu šírku v závislosti na veľkosti existujúcich alebo plánovaných zvonov. Do súčasnosti sa zachovali dva zvony – veľký v strednom najširšom stanovišti a menší v severnom stredne širokom stanovišti. Južné najužšie stanovište je v súčasnosti prázdne. Stolica má ešte hodinový zvon, t. j. pevne uchytený nízky zvon bez možnosti výkyvov, bez zvonovej hriadele a bez srdca, umiestnený priamo na 3. pozdĺžnom ráme zo severnej strany, na ktorý sú kladivom odbíjané štvrťhodiny. Celé hodiny sú kladivom s automatickým časovaním z hodinového stroja odbíjané na veľkom zvone. Priamo v krížení vzpier hornej úrovne 4. rámu od severu je zachovaná malá drevená zvonová hlava zaniknutého najmenšieho zvona - umieračika. Zvon v južnom zvonovom stanovišti absentuje úplne. Pohon súčasných dvoch zvonov umiestnených v stolici je elektrifikovaný a poháňaný elektromotormi s reťazovými (lankovými) prevodmi prostredníctvom prerušovača a kolies pohonu.

Konštrukcia zvonovej stolice je vytvorená štvoricou pozdĺžnych paralelných nosných rámov orientovaných zhodne s hlavnou osou kostola a súčasne s osou kyvu zvonov a ďalej východným a západným priečnym rámom. V rámci stolice sú nad sebou vytvorené dve manipulačné podlažia, ktoré však so samotnou konštrukciou stolice nemajú priamy súvis. Bližší popis konštrukcie zvonovej stolice, jej jednotlivých rámov, podlaží, spojov a detailov je pre účely príspevku neefektívny a príliš zložitý. Z tohto dôvodu sa na tomto mieste obmedzíme na predstavenie zvonovej stolice iba prostredníctvom charakteristických fotografických záberov. Pozoruhodnými sa však javia dodatočné historické zásahy do konštrukcie zvonovej stolice, ktoré zrejme súvisia s inštaláciou väčších zvonov do postranných zvonových stanovíšť, na aké boli rozmerovo pôvodne vyhotovené. Problematika úzko súvisí s kampanologickým a archívnym výskumom zvonovej výbavy veže v priebehu histórie, ku ktorým v aktuálnom čase potenciálnym kolegom ochotne poskytneme získané informácie o vzniku, konštrukcii a dodatočných zmenách konštrukcie zvonovej stolice.

Časové zaradenie piatej etapy bolo overené na viacerých odobratých vzorkách dreva. Zo 17 odobratých vzoriek drevených prvkov krovu nad svätyňou boli okrem 13 vzoriek zaradených do stredovekých etáp dve vzorky zo záveru krovu nad polygónom svätyne časovo zaradené do 5. etapy vývoja. Vz. č. 17 – dubový osový väzný trám záveru pod stĺpikom bol vyhodnotený vo obdobia rokov 1746-60 (rok zoťatia dreviny) a vz. č. 18 – dubový stĺpik záveru do letného obdobia r. 1756 l (dub pre výrobu stĺpika bol zoťatý v lete r. 1756). Datovanie drevenej nadstavby veže a krovu veže bolo overené na štyroch vzorkách (vz. č. 35-38), z ktorých dve jednoznačne určili zoťatie dubov pre výrobu prvkov na prelom rokov 1760/61 (teda do zimného obdobia) a dve datovali obdobie zoťatia drevín iba relatívne, medzi roky 1753-68 a 1750-67. Presvedčivo dopadlo aj datovanie zvonovej stolice, kde tri z piatich odobratých vzoriek dreva datovali zoťatie dubov na výrobu prvkov na prelom rokov 1761/62.

Na základe výsledkov výskumu možno interpretovať aj postup prác počas realizácie rekonštrukcie striech kostola. Prvou v poradí by mala byť oprava krovu strechy nad presbytériom a zrejme aj strechy nad loďou a severnou prístavbou v alebo tesne po roku 1756; ďalej realizácia drevenej nadstavby veže a realizácia krovu strechy v alebo tesne po r. 1761 a nakoniec realizácia novej zvonovej stolice v alebo po r. 1762.

Drevená nadstavba veže a krov strechy veže ev. a. v. kostola v Ochtinej realizované a vztýčené v období tesne po r. 1761 architektonicky a konštrukčne predstavujú nadštandardne vyspelé neskorobarokové konštrukcie jednak drevených nadstavieb veží, ako aj konštrukcií vysokých cibuľových zastrešení barokových veží so stredovým priestorovým stĺpom s laternou. Tento typ krovu veže, či jeho varianty sa vyskytujú hlavne na honosnejších kláštorných, či mestských sakrálnych, ale aj profánnych stavbách tohto obdobia. Tento druh krovu a strechy veže v Ochtinej dokladá úroveň a možnosti donátora a ekonomickej sily domínia. Je výrazným reprezentantom úrovne tesárskeho remesla v minulosti a predmetom pamiatkovej ochrany historických konštrukcií zastrešení na území regiónu Gemeru z druhej polovice 18. stor. Pamiatkovú hodnotu drevenej nadstavby veže a konštrukcie krovu a zastrešenia veže zvyšuje aj súdobá, následne realizovaná neskorobaroková zvonová stolica tohto kostola z obdobia tesne po r. 1762. Spolu spoločne vytvárajú mimoriadnu, autenticky zachovanú kolekciu vyspelých historických tesárskych konštrukcií rôzneho druhu z jedného obdobia na jednom mieste.

S takto náročnou obnovou zastrešenia kostola a s jeho novou, v širokom okolí dominantnou podobou, istotne súvisela aj následná obnova exteriéru. O jej rozsahu a výsledku sa však nezachovali žiadne správy.

6 etapa: začiatok 20. stor. (krov nad loďou a severnou prístavbou – po r. 1904 – 1910)

Z podkladov pre vypracovanie „reštauračnej úlohy“ z roku 1959 sa dozvedáme, že v 19. storočí došlo k nevhodným a hrubým rekonštrukčným zásahom do gotickej omietky kostola. V roku 1894 objavil István Groh maľby v presbytériu a medzi rokmi 1901 – 1907 ich z väčšej časti odkryl a reštauroval. Ako sám píše v publikovanej správe, na tieto maľby ho upozornil samotný miestny farár.

Písomné pramene, ako aj analýza objektu naznačujú, že v 19. stor. neboli na kostole zrealizované žiadne zásadné stavebné úpravy. Objav a následné odkrytie stredovekých nástenných malieb v kostole v závere 19. stor. a na začiatku 20. stor. I. Grohom zdôraznili nutnosť zabezpečenia obnovy zastrešenia kostola. Táto požiadavka bola naplnená v prvom decéniu 20. storočia rekonštrukciou krovov a striech kostola (s istotou krovu a strechy nad loďou a jej severnou prístavbou a krovu a strechy nad sakristiou) s výnimkou krovu strechy veže.

Podľa zápisnice konventu evanjelickej cirkvi a. v. v Ochtinej si ochtinská matkocirkev v roku 1922 zaopatrila nový bronzový zvon. V uvedenom roku mal byť upevnený aj „blechový dach“ nad kostolom a ohradený „cmiter“. V roku 1924 bol kurátor cirkvi splnomocnený „aby na kostolnom dachu dal obzrúť cinkovú blechu, a dal ju pripevniť ku krovám“.

V správe o prehliadke kostola z roku 1926 sa uvádza: „Včele vysoká věž románska s dvojitými slonyskovými okny ve dvou etážích, nad dřevnou římsou vednění červene natřeté s aplikovanými pilastríčky a slepými okny (letopočet 1912), nad hornoy římsou dvojitá cibule s lucernou, krytá hnede natřetá plechem. Za lodí užší presbytář s polygonálnym závěrem a okny kružbovými. Okna v lodi pozolní, do plného oblouku. Na jížné strane zděná pročohaňka (zrejme sa myslí predsienka, prístavba) se schody a barokovým štítem. V hlavním vchode, pod věžou, s lomeným oblúkom bez profilu, železná (pobitá) vrata s letopočtem 1800. Ke hlavní lodi v dvoch polích krížové klenby z 18. století pojí se jediná boční loď v levo se síťovou klenbou žebrovou (dle nápisu památka z roku 1636 ?). fresková výzdoba nemohla býti zabílena před rokem 1622, z tohto roku je nápis vyškrábaný přes malbu u sakristie a zaznamenávajúci súčasné ceny životních potřeb. Stav kostela jest dobrý, ale nevhodná jest nedávna oprava střech, totiž pokrytí plechem (1925)“.

Správa z roku 1928 informuje o tom, že referát žiada nerobiť zatiaľ žiadne opravy: „Objekt bol ohľadaný v jeseni 1926, kedy bolo konštatované, že kostol bol pokrytý bez dorozumenia s tunajším úradom plechom. Referát varuje, aby nerobili sa ďalšie práce ani vonku ani vnútri podobným neodborným spôsobom.“ V rovnakom roku poslal ochtinský farár Štátnemu referátu správu o stave kostola: „Kostol je momentálne v dobrom stave, jedine vrchnák na krstiteľnici je polámaný, nedá sa opraviť, musí sa dať urobiť nový. Čo sa týče dachu nad kostolom, ten bol v roku 1910 zhotovený, vtedajšia komisia na ochranu pamiatok ničím neprispela, ani radami, preto cirkevný zbor urobil dach tak ako mohol. Keď sa nejaká oprava má vykonať, tú bez vašej úpravy a bez vašeho privolania neprevedieme.“

Architektonicko-historický výskum v tejto 6. stavebnej etape preukázal realizáciu nového krovu nad loďou a severnou prístavbou a časovo ho zaradil do prvého decénia 20. stor. Tento krov v celom rozsahu nahradil staršie zastrešenie oboch lodí kostola. Podoba a konštrukčné riešenie tohto staršieho krovu ostali nepoznané. Či ešte išlo o pôvodný stredoveký krov z čias výstavby kostola a k nemu priradený pultový krov severnej prístavby kaplnky z 3, etapy, alebo o ich následníkov, nevedno.

V r. 1816 bol kostol toho roku dvakrát za sebou ohrozený požiarom: „V blízkom susedstve kostola býval kurátor Ondrej Kapusta. Na Kvetnú nedeľu sa v jeho dvore strhol požiar a úplne mu zničil maštale a humno. Od nich sa chytala aj strecha kostola. Hoci sa požiar podarilo uhasiť, zostala značne poškodená. Najviac ju ale zničil druhý požiar, ktorý sa strhol v tom istom dvore 10. júna večer (1816). Strechu bolo treba celkom strhnúť a kostol úplne nanovo prikryť. Aby sa podobné nebezpečenstvo už nezopakovalo, kurátorov dom potom na útraty zboru preložili o niekoľko metrov ďalej.“ Ďalej sa spomína: „O rok neskôr (v r. 1817) sa musela opraviť i veža nad zvonami, robilo sa nové sklepenie. Staval sa tiež nový múr okolo kostola a cintorína, čo si vyžiadalo až 773 zl. Napokon sa dali opraviť aj vežové hodiny.“ V roku 1804 sa spomína aj prístavba vstupnej časti - tzv. „házika“. (podľa: Dudášová, D.: Z prachu zabudnutia. Dejiny ev. a. v. cirkevného zboru v Ochtinej. Rkp.)

Akú časť a do akej miery spomínané požiare strechy kostola v roku 1816 poškodili, nie je isté. Išlo zrejme iba o strhnutie poškodenej strešnej krytiny niektorej zo striech kostola a jej následné nové pokrytie. Krov nad svätyňou nebol rozhodne požiarom poškodený. Absencia stôp po požiari v podkroví a na prvkoch podstatne staršieho krovu svätyne o tom jednoznačne napovedá. Ako však vtedy dopadla strecha nad loďou a prístavbou, nevedno...

Pôvodnú loď kostola i jej severnú prístavbu (kaplnku) z 15. storočia zastrešuje v súčasnosti spoločná strecha s jednou krovovou konštrukciou. Typologická jednotnosť konštrukcie krovu nad dvojlodím dokladá, že krov je výsledkom ucelenej prestavby. Táto strecha nahradila zrejme staršie zastrešenia lode a jej severnej prístavby, ktoré boli pri tejto úprave odstránené úplne.

Súčasné strecha nad loďou a historickou prístavbou severnej kaplnky (strecha nad dvojlodím) je vysoká, sedlová, s rôznym, asymetrickým sklonom strešných rovín. Orientácia a poloha hrebeňa je zhodná s pozdĺžnou osou pôvodného kostola, ktorá značne nepresne sleduje smer východ-západ s pootočením 320 proti smeru hodinových ručičiek.

Krov nad pôvodnou loďou a prístavbou severnej kaplnky je jednoduchý, väznicový, v pozdĺžnom smere viazaný postrannými stojatými stolicami. Má štyri plné priečne väzby, medzi ktorými sú vždy po dve väzby medziľahlé. V polohe na murovaných štítoch je na oboch stranách ešte pridaná krokva, vynášajúca presah strechy pred štítmi. Krov a strecha nemajú námetky.

Plnú priečnu väzbu v tvare asymetrického trojuholníka tvorí väzný trám kampovaný na pomúrnice, pár krokiev vo vrchole navzájom spojených tesárskym spojom „na ostrih“ fixovaným dreveným kolíkom, alebo kovaným klincom a hambálok stužujúci hornú časť väzby. Krokvy sú osedlané na stredové väznice postranných stolíc, ktoré sú zhora začapované na postranné stĺpiky. Spoje iba na severnej strane väzieb sú istené kramľou. Obdobne sú stĺpiky začapované na dolnom konci do väzných trámov. I tu je spoj istený kramľou, avšak iba na južnej strane väzieb. Hambálok je s krokvami na oboch koncoch spájaný jednoduchým nekrytým šikmým rybinovým plátovým spojom isteným kovaným klincom. Stĺpiky v priečnom smere vzpierajú šikmé podkrokvové vzpery, ktoré sú s krokvami takmer rovnobežné. Vzpery sú obojstranne čapované do väzných trámov i do stĺpikov. Čapovaním s jednostranným pätným odsadením sú krokvy osadené do šikmo zrezaných koncov väzných trámov. Stĺpiky navzájom rozopiera horizontálna rozpera situovaná výrazne nižšie pod uložením stredových väzníc na stĺpiky. Rozpera je do stĺpikov osadená kolmým stredným čapovaním so spodným zapustením (prostým spodným zapustením) bez istenia kolíkom či klincom. Šikmé vzpery s horizontálnou rozperou a stĺpikmi vo funkcii vešiakov slúžia v plnej priečnej väzbe ako dvojnásobné vešadlo. Kvôli asymetrickej podpore väzby deliacim medziloďovým múrom pri severnom stĺpiku však táto strana vešadla neplní svoju funkciu plnohodnotne. Kramľami sú fixované iba príslušne namáhané spoje.

Medzi plnými priečnymi väzbami sú do krovovej sústavy vložené medziľahlé väzby. Vo všetkých troch poliach krovu sú po dve. S plnými väzbami majú, samozrejme, zhodný tvar asymetrického trojuholníka. Oproti plným väzbám sú redukované. Medziľahlú priečnu väzbu tvoria: pár skrátených väzných trámov – krátčat, kampovaných na pomúrnice, pár krokiev vo vrchole navzájom spojených tesárskym spojom „na ostrih“ s dreveným kolíkom, alebo kovaným klincom a jeden hambálok. Krátčatá sú na vnútornej strane čapované do pozdĺžnych výmen osadených opäť čapovým spojom medzi väzné trámy plných väzieb. Spoj krátčat s výmenou v medziľahlých väzbách je istený kramľami. Krokvy sú zhruba uprostred osedlané na stredové väznice laterálnych stojatých stolíc. Na spodnom konci sú čapované do koncov krátčat. Hambálok je s krokvami obojstranne spájaný jednoduchým nekrytým rybinovým spojom isteným kovaným klincom.

Špecifikom krovu sú „nulté prázdne väzby“ – krokvy uložené v polohe na oboch murovaných štítoch, ktoré vynášajú presah strechy.

Krov nad loďou je v pozdĺžnom smere viazaný dvojicou postranných stojatých stolíc. Konštrukciu rámu stolíc tvoria väznice, zhora čapované na zvislé stĺpiky. Spoj je na S stolici istený kramľami. Stĺpiky sú čapované aj do väzných trámov a spoj zas zaistený kramľami na J stolici. Obe stolice sú v pozdĺžnom smere zavetrené obojstrannými pásikmi, ktoré sú s väznicou spájané plytkým krytým rybinovým plátovým spojom isteným pred uvoľnením kovaným klincom. Ku krajným stĺpikom severného rámu sú na oboch stranách kovanými tiahlami kotvené tehlové štítové múry, ktoré boli vybudované v rozsahu severnej prístavby spolu s novou strechou. Zatiaľ čo pôvodné kamenné štíty lode ostali bez úpravy a iba ich poškodené horné časti boli opravené v tehlovom materiáli, staršie drevené štíty strechy nad severnou prístavbou boli v súvislosti s rekonštrukciou strechy zač. 20. stor. spolu so staršími krovmi a strechami odstránené a nahradené novými, z plnej pálenej tehly.

Dendrochronologická analýza odobratých vzoriek preukázala, že drevo (jedle) pre výrobu prvkov krovu nad loďou a severnou prístavbou bolo pripravované (spílené) v zime rokov 1902/03 a 1903/04. Z piatich odobratých vzoriek (vz. č. 20-24) boli štyri jednoznačne zaradené na prelom rokov 1902/03 a jedna na prelom rokov 1903/04. Podľa správy z r. 1928 bol „dach“ nad kostolom zhotovený v r. 1910. Predpokladáme, že sa v správe myslí hlavne strecha nad loďou a severnou prístavbou a plechové pokrytie striech z pozinkovaného plechu. Vyplýva z toho, že sa strecha nad loďou a jej severnou prístavbou realizovala v období rokov 1904-1910. Súčasťou rekonštrukcie bola aj výmena strechy nad sakristiou. Krov nad sakristiou bol síce v čase výskumu neprístupný, pre jeho účely však bolo možné rámcovo posúdiť a vyhodnotiť typológiu jeho konštrukcie škárou z podkrovia krovu nad svätyňou.

Krov nad loďou a jej severnou prístavbou ev a. v. kostola v Ochtinej bol realizovaný a vztýčený v období r. 1904-1910. Jedná sa o typický moderný väznicový krov vešadlového typu, pozdĺžne stužený dvojicou postranných stojatých stolíc, ktorý sa v našom prostredí bežne v rôznych obmenách a variantoch používa od 60-tych rokov 19. stor. do konca prvého decénia 20. stor.

Architektonicko-historický výskum sa krovom nad sakristiou a nad južnou predsieňou nevenuje vôbec, pretože tieto neboli v čase výskumu prístupné.

7. etapa: 1925

Letopočet 1912 nad hodinami na južnej strane veže zrejme datuje ukončenie celkovej obnovy striech a exteriéru kostola vrátane fasád. Nie je však prameňmi doložené jednoznačne, či boli strechy po rekonštrukcii hneď pokryté plechovou krytinou, či krytinou šindľovou. Vyššie cit. „obzretie“ a „upevnenie“ zinkovej plechovej krytiny (zinkovej či pozinkovanej?) ku krokvám (možno rozumieť aj zabezpečenie a položenie, osadenie krytiny) je deklarované až v písomnostiach z r. 1922 a 1924. Rozhodujúcou je však správa o prehliadke kostola z r. 1926, ktorá uvádza pomerne jednoznačne, že „nevhodná jest nedávna oprava střech, totiž pokrytí plechem (1925)“. Na základe uvedeného možno predpokladať, že strechy po rekonštrukcii ukončenej v r. 1910 boli pokryté šindľom a až v r. 1925, po vojne, bola krytina vymenená za plechovú vrátane strechy veže.

8. etapa: 1956-59

K pokusu o vysušenie múrov došlo už v roku 1956. Po obvode základov, vo vzdialenosti cca 40 cm od nich, v hĺbke asi 50 cm, bol urobený rigol, do ktorého bol osadený prefabrikovaný betónový kanál. V roku 1958 malo dôjsť k úprave exteriéru kostola na základe sondáží a skutkového stavu. V uvedenom roku bola objavená najstaršia vrstva zo 17. storočia so sgrafitovou dekoráciou a fragment gotickej maľby azda z konca 14. storočia.

Stavebné úpravy v r. 1956 sa týkali realizácie prevzdušňovacieho a odvodňovacieho kanála po obvode kostola. V r. 1958-59 sa práce týkali hlavne obnovy omietok fasád a prezentácie nárožného kvádrovania podľa nálezov originálnej úpravy nároží. Táto etapa s predmetom výskumu (strechy, drevené konštrukcie krovov zastrešenia a zvonová stolica) súvisí azda iba v súvislosti s posilňovaním narušených a degradovaných spojov na koncoch väzných trámov v krovoch kostola jednostrannými príložkami zo žrďoviny.

9. etapa: 1977-79

Poslednú rozsiahlejšiu obnovu kostola realizoval v rokoch 1977-79 Pamiatkostav Žilina pod názvom Celková rekonštrukcia objektu. Realizované boli terénne úpravy a odkanalizovanie areálu s cieľom zníženia zemnej vlhkosti v kostole.

Jednou z hlavných súčastí obnovy bola aj rekonštrukcia strešnej krytiny všetkých striech kostola. Plechová strešná krytina striech kostola s výnimkou strechy veže bola vymenená za drevenú, zo štiepaného šindľa, dvojito ukladaného, s tmavým konzervačným náterom. Súčasne bolo vymenené aj latovanie. Samotných krovových sústav sa realizácia obnovy v zásade nedotkla. Plechová krytina veže bola nahradená novou plechovou krytinou z medeného plechu. Objekt bol vybavený bleskozvodom a odvodnením žľabmi a zvodmi z medeného plechu. Obnova bola podľa letopočtu na južnej strane veže pod ciferníkom ukončená v roku 1983.

Interiér kostola

Výjavy z christologického cyklu na severnej stene prebytéria

Západná časť lode so sekundárne nasadenou vežou

Prístavbou veže zaslepené pôvodné vetracie okienko západného štítu

Prístavba veže - nika vo východnom múre veže

Primárny západný štít lode a odtlačok dreveného štítu strechy prístavby

 

Typická priečna väzba krovu presbytéria z roku 1483, dolu fragment krovu po r. 1377

Tento i nasledujúce výkresy možno kliknutím zväčšiť

 

Pôdorys krovu prebytéria

Krov presbytéria z roku 1483

Pod krovom z roku 1483 torzo väzby z roku 1377

Výmaľba východnej steny triumfálneho oblúka v podkroví lode - po roku 1377

 

Krov presbytéria z roku 1483, posledná väzba so stĺpikom po roku 1756

Krov presbytéria z roku 1483, posledná väzba so stĺpikom a záver po roku 1756

Drevená nadstavba a strecha veže, po roku 1761

Rez nadstavbou, krovom a strechou veže - po roku 1761

Nosná konštrukcia drevenej nadstavby veže - po roku 1761

Detail konštrukcie drevenej nadstavby veže - po roku 1761

Pôdorys nadstavby veže, prahového roštu krovu a strechy veže - po roku 1761

Prahový rošt konštrukcie krovu veže

Detail osembokého stĺpu krovu veže - po roku 1761

Detail ramenátu a debnenia dolnej cibule strechy veže

Pôdorysy zvonovej stolice - po roku 1762

Zvonová stolica - po roku 1762

Zvonová stolica - po roku 1762

Priečna a pozdĺžna väzba stolice - po roku 1762

Zvonová stolica, dolná časť - po roku 1762

08a Ochtinа - pУdorys krovu svДtyne.jpg

Pôdorys krovu nad hlavnou a bočnou loďou, 1904 -1910

Krov nad hlavnou a bočnou loďou, 1904 -1910

 

Priečna väzba krovu nad hlavnou a bočnou loďou, 1904 -1910

Prázdna priečna väzba krovu nad hlavnou a bočnou loďou, 1904 -1910

 

Krov hlavnej a bočnej lode, 1904 -1910

Analýza vývoja celkový pozdĺžny rez

 

 

Koceľovce, Kostol ev. a. v. kostol, národná kultúrna pamiatka

Interiér svätyne s nástennými maľbami

 

Kostol ev. a. v. cirkevného zboru v Koceľovciach je taktiež mimoriadne vzácna stredoveká sakrálna pamiatka. Jej vznik možno položiť do druhej tretiny 14. storočia, pričom jej význam umocňuje aj mimoriadne hodnotná výmaľba presbytéria z druhej polovice 14. storočia.

Prvá písomná zmienka o Koceľovciach sa viaže k roku 1318 (Guchulpholua). Názov bol s veľkou pravdepodobnosťou odvodený od mena nemeckého lokátora Kuncila~Guncila (podľa Ilu B. zdrobnenina nem. mena Konrád), ktorý bol poverený obec vybudovať. Iniciátormi tejto osídľovacej činnosti boli zemepáni Plešiveckého panstva, potomkovia Detrika z rodu Ákošovcov, ktorý spolu s bratom dostal od kráľa Bela IV. v roku 1243 rozsiahle územie severného Gemera. Už na začiatku poslednej tretiny 13. storočia, aj na základe zachovaných písomných prameňov, sledujeme snahy Detrika o osídlenie a doosídlenie svojho panstva podľa pravidiel nemeckého osídľovacieho práva. V prvom rade bolo zrealizované dosídlenie dnešného Plešivca, Štítnika a Kamenian, následne – azda už v réžii Detrikovho syna a vnukov – došlo k založeniu viacerých dedín v hornom povodí rieky Štítnik a Slaná. Väčšina z nich, vrátane Koceľoviec, získala pri svojom založení viaceré výsady, medziiným možnosť výstavby vlastného kostola, oslobodenie od platenia desiatku a vlastnú voľbu farára. O existencii týchto dedín a následne aj o ich konkrétnych zemepánoch z radov Detrikových vnukov sa dozvedáme prvýkrát z listiny z roku 1318 a následne z listiny z roku 1320. Na základe uvedeného sa predpokladá, že založenie Koceľoviec prebehlo najneskôr na prelome 13. a 14. storočia, pričom súčasne s tým je možné predpokladať aj výstavbu kostola.

Na základe doterajšieho stavebnohistorického výskumu sa datuje výstavba koceľovského kostola do 20.-30. rokov 14. storočia. Z najstarších zmienok o obci vieme, že v tomto čase boli Koceľovce v držbe Ladislava zo Štítnika a následne v držbe jeho synov, Mikuláša „Rufusa“ a Ladislava.

Písomné zmienky o kostole sa z obdobia stredoveku nezachovali vôbec. Kostol sa nespomína ani v súpise pápežských desiatkov z rokov 1332–1337. Z konca 14. storočia disponujeme jedine zmienkou o miestnom farárovi, ktorý v roku 1397 spolu s rožňavským farárom potvrdil pred pápežom Bonifácom IX. výsady štítnickej farnosti, ktoré jej boli udelené v roku 1335. Rovnako nedisponujeme z obdobia stredoveku ani dokladom na patrocínium kostola. Na základe cirkevnej vizitácie z rokov 1688-1694 sa predpokladá, že kostol bol zasvätený sv. Bartolomejovi.

Existencia Koceľoviec ako obce je teda spoľahlivo písomne doložená v roku 1318. Žiaľ, nedá sa to však povedať o kostole. Ako na to poukázal archívny výskum, priame písomné správy o kostole z obdobia stredoveku sa nezachovali žiadne. Pozoruhodné je, že sa kostol nespomína ani v pomerne presnom a precíznom súpise pápežských desiatkov z r. 1332-37, tak, ako napr. v neďalekej Ochtinej, kde súpis dokladá k r. 1332 už existujúci kostol s farskou úlohou. Aj keď akceptujeme doterajšie časové zaradenie vzniku kostola v odbornej spisbe, na základe absencie v súpise pápežských desiatkov z r. 1332-37 sme nútení predpokladať, že kostol v Koceľovciach v tomto období ešte nestál, alebo, že jeho stavba nebola ešte celkom dokončená a kostol vysvätený.

Na základe vyššie uvedeného mohol kostol v Koceľovciach vzniknúť v období od konania súpisu pápežských desiatkov neskôr. Predpokladáme, že vznikol v rozmedzí 40-tych až 50-tych rokov 14. stor. Jeho vznik v skoršom období nie je listinne, a zatiaľ ani inak priamo, ani nepriamo doložený.

Predpokladáme, že kostol vznikol ako jednoloďový kolonizačný sakrálny objekt. Podľa kánonu musel mať kostol základné členenie na sakrálnu časť a časť svetskú. Z tohto hľadiska primárny sakrálny objekt vo forme nejakej jednopriestorovej kaplnky typologicky nepripúšťame. Kostol teda musel vzniknúť ako minimálne dvojpriestorový orientovaný objekt s loďou na západnej strane a svätyňou (presbytériom) na východnej strane, ktoré od seba jasne vymedzoval a delil triumfálny oblúk. Zo zachovaných odtlačkov staršieho zaklenutia na stenách súčasného presbytéria, ktoré kompletne pokrývajú nástenné maľby, sa javí, že predchodca dnešnej svätyne mal rovnaký pôdorysný rozsah a polygonálny záver, mal však podstatne nižšiu výšku. Odtlačky a stopy pôv. svätyne vymedzené býv. čelami už zaniknutých lunetových výsečí klenby staršej svätyne sú v interiéri súčasného presbytéria zreteľné. Rozsah a forma pôvodnej lode kostola nie je exaktne potvrdená. Predpokladáme však, že pôvodná loď, tak ako svätyňa, mala súčasný pôdorysný rozsah a, dokonca, aj rovnakú výšku, ako je výška súčasnej lode.

Na základe zachovaných indícií a analógií je možné uvažovať, že primárny kostol mal zaklenutú svätyňu s polygonálnym záverom mierne nižšiu ako plochostropá loď. Predpokladáme, že odtlačky starších klenieb svätyne reprezentujú prvotnú etapu vývoja kostola. Žiadne indície ešte staršej podoby kostola totiž neboli zatiaľ nijako preukázané. Ďalej je možné hypoteticky predpokladať, že pôvodný kostol bol bezvežový, že mal sakristiu, že strechy boli sedlové, na vtedajšiu dobu s pomerne strmým sklonom strešných rovín, že boli vymedzené a rozčlenené štítovými múrmi, alebo napr. na západnej strane valbou a že výška pôvodnej lode bola rovnaká ako je výška súčasnej lode. Poznatky o primárnej podobe kostola môže spresniť až komplexný architektonicko-historický výskum objektu ako celku a hlavne archeologický výskum interiéru kostola.

Na rozdiel od Ochtinej kostol v Koceľovciach v roku 1891 podľahol ničivému požiaru, pri ktorom snáď s výnimkou zvonovej stolice a ílového stropu hornej úrovne veže zhoreli všetky drevené súčasti zastrešenia kostola - všetky krovy, strechy, ba aj drevené preklady otvorov a iné prvky vmurované do murív. Po týchto konštrukciách nezostali takmer žiadne informácie. Preto sa vzhľadom na zameranie výskumu a na rozdiel od pomerne obsažnej prezentácie drevených konštrukcií zastrešenia a stavebno-historického vývoja kostola v Ochtinej v ďalšej prezentácii kostola v Koceľovciach obmedzíme prednostne na prezentáciu diania po spomínanom požiari. Indície a poznatky získané analýzou zachovaných situácií v podkroviach, nasvedčujúce vývoj kostola od vzniku do požiaru v r. 1891, nateraz vypustíme. Tak ako v príspevku z Ochtinej, i tu časti textu zvýraznené šedým písmom sú súčasťou archívneho výskumu – autorka: Mgr. M. Tihániová, PhD.

Nedá však ešte predtým nezdôrazniť význam jedinej významnej, požiarom v r. 1891 nezničenej konštrukcie – a to zvonovej stolice. Vznikla v rámci identifikovanej 4. etapy vývoja kostola z 2. pol. 18. stor.

Z jednej z vizitácii z prvej polovice 18. storočia sa medziiným dozvedáme, že steny sú v zlom stave a potrebujú zabieliť. Práve v prvej polovici 18. storočia malo dôjsť v kostole k viacerým úpravám, predovšetkým v interiéri. Potvrdzuje to aj vizitačný protokol z roku 1742, ktorý hneď v úvode pri opise kostola konštatuje, že kostol je pekne zrenovovaný. Má nový oltár, ktorý bol vyrobený len krátko pred vizitáciou, v roku 1740. Takisto sa v kostole nachádza nový chór pre žiakov. Podlaha kostola je drevená, dvere do sakristie železné, veža s dvoma zvonmi. Žiaľ, iné konkrétnosti sa z vizitácie nedozvedáme. Z letopočtu na drevenej konštrukcii zvonovej stolice vo veži sa dozvedáme, že sem bola osadená v roku 1783?.

Na základe písomných prameňov je zrejmé, že ani v 18. stor. neboli na kostole vykonané žiadne zásadné stavebné úpravy, či väčšia prestavba. Vykonané úpravy mali skôr charakter údržby, alebo sa týkali mobiliáru. Vizitácia z roku 1742 dokladá nedávnu renováciu kostola, nový oltár z r. 1740, nových chór pre žiakov a dva zvony na veži. Správa však nijako nehodnotí zvonovú stolicu.

Jedinou doložiteľnou konštrukčnou zmenou v rámci tejto etapy je realizácia novej zvonovej stolice vo veži kostola. Je to dodnes zachovaná pozoruhodná, excelentná dubová tesárska konštrukcia s jedným zvonovým stanovišťom, ktorá má nezvyklo, až nadštandardne zdobne profilované dva vstupné portály s polkruhovým záklenkom a profilované ukončujúce trámy pozdĺžnych rámov s donačnými nápismi a s datovaním 17x3. Áno, práve tretia číslica datovania je pre jeho správnu interpretáciu sporná: datovanie rôzni autori vykladajú rôzne: 1743, 1763, alebo 1783. Tento výskum sa vzhľadom na relatívne dendrochronologické datovanie jedinej z vzoriek prvkov 1785-86 prikláňa k výkladu datovania do r. 1783. V rezbársky orámovaných poliach tohto horného ukončujúceho trámu sú ďalej v prostrednom poli mená donátorov (autorov) stolice: IVD AND LVKATS VIC AND SCHVSTER, nápis tretieho poľa je neidentifikovaný. Zvonovú stolicu ako jedinú významnú drevenú konštrukciu kostola nezasiahol a následne nezničil ničivý požiar v r. 1891, počas ktorého zhoreli všetky strechy kostola vrátane strechy veže. Konštrukcia zvonovej stolice je zrejmá z vybraných charakteristických snímkov.

Zvonová stolica z roku 1783

Pôdorysy zvonovej stolice - 1783

Rez zvonovou stolicou - 1783

Detail tesárskych spojov zvonovej stolice

Datovanie zvonovej stolice 1743, 1763, 1783?

Nápis na zvonovej stolici

 

6. etapa: po požiari v r. 1891 (nový krov nad loďou, krov nad presbytériom, krov nad sakristiou, krov strechy veže – 1892)

Krov nad presbytériom, datovaný na základe dendrochronologického výskumu do roku 1890-1892, potvrdzuje, že po požiari v roku 1891 bola krovná konštrukcia vymenená. Presnejšie, bola realizovaná nanovo. O požiari kostola sa dozvedáme aj zo správy evanjelického a. v. farského úradu v Koceľovciach z roku 1924: „Kostol bol zhorel roku 1891 a šindolom bol pokrytý...“ Maľby v presbytériu objavil v roku 1894 István Groh. Medzi rokmi 1901–1907 ich z väčšej časti odkryl a reštauroval.

Ako je zrejmé z archívnej správy, kostol v roku 1891 zachvátil ničivý požiar, pri ktorom zhoreli všetky strechy kostola. Zachovala sa iba zvonová stolica veže kostola, ktorú zrejme zachránila ílová úprava stropu veže nad úrovňou zvonovej stolice, okenice a zatvorené železné plátové dvere vstupu do podkrovia lode. Drevené nadpražné preklady vstupu z veže do lode pri požiari úplne ohoreli (ak neohoreli pri nejakom skoršom požiari).

Po požiari v r. 1891 boli krovy striech lode a svätyne kostola realizované úplne nanovo. Síce v rovnakom tvare striech ako predtým, ale konštrukčne v úplne novom, modernom duchu. Analýza krovov naznačuje, že krovy nad loďou a svätyňou mali rovnakú konštrukčnú schému, akú má dodnes bez úpravy zachovaný krov strechy presbytéria. Okolnosti spôsobili, že krov nad loďou neskôr dopadol inak.

Krov nad loďou po požiari mal primárne tak ako v súčasnosti štyri plné priečne väzby, dokonca v tých istých polohách základného roštu, ako dnes. Konštrukčná schéma primárneho krovu z r. 1891 však bola od dnešného stavu odlišná. Plné priečne väzby krovu primárne pozostávali z väzného trámu, dvoch stĺpikov vynášajúcich stredné väznice, ktoré boli vzopreté šikmými vzperami a rozoprené horizontálnou rozperou. Priečna väzba tak vytvárala dvojnásobné vešadlo rovnako ako je to dodnes v krove svätyne. Krokvy boli začapované do koncov väzných trámov a boli osedlané na stredné väznice. Vo vrchole boli spojené „na ostrih“. V pozdĺžnom smere bol krov viazaný dvomi postrannými (laterálnymi) stojatými stolicami. Dendrochronologická analýza určila spílenie či zoťatie stromov (smreky, jedle) na výrobu prvkov krovu nad loďou kostola na prelom rokov 1891/92. Vztýčenie nového krovu nad loďou ev. a. v. kostola v Koceľovciach možno časovo zaradiť do obdobia tesne po požiari v roku 1891, najskôr do roku 1892.

Krov nad presbytériom mal schému identickú s krovom nad loďou, s tou odchýlkou, že v polygonálnom závere krovu nad presbytériom jeho schéma polväzbami, väznicou a pomúrnicou „obieha“ okolo polygonálneho záveru. Krov strechy svätyne sa v pôvodnom stave z obdobia po požiari zachoval dodnes. Ako v prípade lode možno aj krov presbytéria archívnych správ a dendrochronologickej analýzy prvkov časovo zaradiť do obdobia tesne po požiari v roku 1891, najskôr do roku 1892.

Rovnako možno časovo zaradiť aj krovovú konštrukciu dvojstupňovej helmice strechy veže s oblým ihlancom horného stupňa strechy, ako aj krov pultovej strechy sakristie. Krov južnej predsiene sa kvôli neprístupnosti nepodarili identifikovať.

Nové strechy po požiari v roku 1891 boli pokryté opätovne dreveným štiepaný šindľom, strecha veže pozinkovaným plechom so zlátením a farebne odlíšenými ozdobnými detailmi.

K tejto etape možno zaradiť aj odkrytie a reštaurovanie nástenných malieb svätyne I. Grohom v r. 1901-07.

7. etapa: po ničivej víchrici v r. 1912

Zo správy evanjelického a. v. farského úradu v Koceľovciach z roku 1924 sa ďalej dozvedáme: „Kostol bol zhorel roku 1891 a šindolom bol pokrytý, strechu nad loďou kostolnou zrútil v roku 1912 zúriaci strašný víchor, dali sme ho pokryť eternitom...

V roku 1912 sa Koceľovcami prehnala búrka s veternou smršťou. Vietor pritom strhol (vážne poškodil) strechu nad loďou kostola. Ostatné strechy v zásade ostali neporušené.

Po strhnutí krovu víchricou v r. 1912 bola konštrukčná schéma krovu nad loďou prehodnotená a následne pri obnove bola konštrukcia krovu nad loďou pozmenená a doplnená. Tvar strechy bol opätovne zachovaný, na svojom mieste ostal aj primárny základný horizontálny rošt krovu, ktorý víchricou poškodený nebol. Priečne i pozdĺžne väzby, ktoré nestrhol vietor, boli demontované, nanovo skonštruované na zemi a opätovne vztýčené. Pri tejto úprave bol zväčšený rozpon stĺpikov priečnych väzieb a upravená bola aj poloha osadenia šikmých vzpier vo väzných trámoch. Pôvodnú polohu priamo v krove dokladajú zachované dlaby vo väzných trámoch pre pôvodné osadenie šikmých vzpier. Konštrukčne bol krov posilnený vrcholovou väznicou, ktorá bola začapovaná do vrcholového skráteného stĺpika. Kvôli jeho vzopreniu šikmá podkrokvová vzpera už prechádza celou výškou krovu a s postrannými stĺpikmi je iba preplátovaná a istená železnými kramľami. Primárnu rozperu nahradil progresívnejší prvok zdvojenej klieštiny so svorníkovými spojmi, v krovoch kostola použitý iba tu. Klieštiny krov v priečnom nielen stužujú, vzájomne spriahajú celé väzby, a zároveň nahrádzajú rozpery postranných stĺpikov. Väzby tak fungujú ako trojnásobné vešadlo a prenášajú zaťaženie čo najbližšie podpôr. Pozdĺžne je krov naďalej viazaný postrannými stojatými stolicami, jedna však pribudla aj v hornej časti krovu pod hrebeňom.

Dendrochronologická analýza zaradila spílenie či zoťatie stromov (smreky, jedle) na výrobu nových prvkov krovu nad loďou kostola po víchrici v r. 1912 na prelom rokov 1911/12. Opravu a technickú úpravu krovu nad loďou po víchrici možno zaradiť do obdobia ihneď po veternej smršti v roku 1912. Nevedno, v ktorom mesiaci veterná smršť bola. Z analýzy však vyplýva, že vietor strhol strechu v zime r. 1912, alebo, ak bola búrka v lete, na opravu bolo zabezpečené drevo zrezané už v predchádzajúcej zime.

Či bol tento krov po oprave opätovne pokrytý šindľom, či hneď už eternitom, nie je zo správy z roku 1924 jednoznačné. Historická fotografia však dokladá v roku 1925 na oboch strechách - na lodi i na svätyni – ešte šindľovú krytinu striech.

8. etapa: 1926

Zo správy evanjelického a. v. farského úradu v Koceľovciach z roku 1924 sa nakoniec dozvedáme: „Kostol bol zhorel roku 1891 a šindolom bol pokrytý, strechu nad loďou kostolnou zrútil v roku 1912 zúriaci strašný víchor, dali sme ho pokryť eternitom. Šindlová strecha nad svatyňou v (z) roku 1891 je už v takom zlom stave, že sa čo obávať, že sklepenie premokne v dôsledku čoho fresky budú poškodené. Ohľadom toho, že v ostatných rokoch na reparovanie škody mnohé tisíce sme vydali, strechu nad svatyňou obnoviť sme nie v stave. Prosím, ráčte nám k tomuto dopomôcť, aby 33–ročna šindolova strecha nad svatyňou obnovená bola“.

Zo správy o rozpočte na opravy kostola z roku 1925 sa dozvedáme o opätovnej žiadosti koceľovského farára o pomoc: „Strecha kostola nad freskami je veľmi mizerná, nové zakrytie súrne požaduje.“ Odpoveď Štátneho referátu: „Strecha hlavná, nad loďopu, bola nově zřízená po poškodení bouří v roce 1912. Kryt presbytáře nebyl však opravován od roku 1891, takže šindel jest již prohnilý tak, že zatéká na klenbu.“

Z roku 1926 pochádza správa o prevedenej oprave: „Opravy byli provedeny a řádně kolaudovány dne 26. srpna 1926. V čele jediné lodě stojí věž, do čtyřhranná od římsy kostela oktogonní o třech etážích s gotickými okny zakončené dvojitou helmou krytou plechem.... V malbách kartušový chronogramový nápis o obnově kostela (1770 nebo 1819?). Jediný chronogram o opravě v rámu zrcadla oválneho na klenby lodi s letopočtem 1819. Při lavém boku lodi dřevěná kruchta na řezaném sloupu, datován 1773. Vyšetřením bylo zjistěno, že opravy totiž znovapokrytí střechy presbytáře u (i) sakristie impragnovaným šindelem, byly provedeny spůsobem vyhovujícim a původnímu stavu odpovídajícim. Hlavní oltár - na desce mensy datovaní 1652; kazatelna – datovaná 27.X.1759“.

Po viacnásobných žiadostiach o pomoc pri výmene šindľovej krytiny strechy presbytéria bola oprava realizovaná v roku 1926, práce boli skolaudované 26. augusta 1926. Podľa správy bola vymenená krytina na streche svätyne i sakristie impregnovaným šindľom.

9. etapa: 70-te roky 20. stor.

Táto etapa sa týka výhradne opätovnej výmeny strešnej krytiny. Na streche nad presbytériom bola v 70-tych rokoch 20. stor. vymenená šindľová krytina za azbestocementovú. Krytina bola realizovaná zo šablón ukladaných na koso. Táto výmena nie je bližšie datovaná, identifikovaná je iba z archívnej fotodokumentácie.

10. etapa: komplexná obnova 1977-81

V roku 1976 vykonali J. Josefík a M. Togner Komplexný umeleckoarchitektonický a reštaurátorský prieskum kostola v Koceľovciach pre účely pamiatkovej ochrany objektu. Prieskumové práce prebiehali od 1. apríla do 30. septembra. Na začiatku prieskumu určili stav koceľovského kostola za celkom uspokojivý. V dobrom stave boli v tom čase takmer všetky časti muriva a interiérové omietky, okná aj ostatný architektonický formálny aparát stavby. Za problém označili autori prieskumu vzlínanie vlhkosti, obzvlášť v polygonálnom presbytériu, ktorá so sebou nesie aj výkvety plesne a machov. V pomerne zlom stave boli všetky exteriérové omietky, ktoré v mnohých prípadoch odpadávali a obnažovali pôvodné lomové murivo. Konštrukcia krovu a zastrešenie boli v dobrom stave. Výsledkom prieskumu sa stal návrh ochrany pamiatky a jej plné zhodnotenie. Realizátori prieskumu konštatovali pomerne dobrý stav objektu, odporúčali len vybudovať po celom obvode kostola odvodňovací drenážny systém, ktorý by obmedzil vzlínanie vlhkosti do stien. Z tohto dôvodu navrhovali inštaláciu elektroosmotického zariadenia, ktoré by zabezpečilo vysušenie základových stien. Ďalej navrhovali miesta s plesňou v spodnej časti z interiéru a najmä v presbytériu kostola niekoľkokrát napustiť roztokom protiplesňových prísad.

Aj táto etapa sa týkala hlavne výmeny strešnej krytiny. Na streche nad presbytériom, na streche nad loďou, na streche sakristie i na streche južnej predsiene bola v rokoch 1977-80 vymenená spomínaná azbestocementová krytina opätovne za krytinu z dreveného štiepanáho šindľa. Súčasne bolo vymenené aj latovanie. Plechová krytina strechy veže bola zrejme v dobrom stave a ostala zachovaná. Kostol bol vybavený bleskozvodom a odvodnením žľabmi a zvodmi z medeného plechu. Okrem obnovy striech bola v rámci komplexnej obnovy vymenená vchodová brána (zrejme brána vstupu do veže z exteriéru) a komplexne boli obnovené omietky exteriéru. Samotných krovových sústav sa realizácia obnovy v zásade nedotkla. Krovové konštrukcie striech a zvonová stolica boli zrejme v dobrom stave. Preto na tesárskych konštrukciách striech neboli vykonané žiadne opravy, úpravy, ani konzervačné nátery. Aj preto sa krovové konštrukcie a zvonová stolica zachovali so svojimi pamiatkovými hodnotami v autentickom stave bez zmien, doplnkov a náterov až do súčasnosti. Vďaka novej strešnej krytine v dobrom technickom stave.

Krov nad loďou z roku 1892 s úpravami po víchrici v roku 1912

Pôdorys krovov z roku 1892 s úpravami po víchrici v roku 1912

Pôdorys krovov v úrovni väzníc z roku 1892 s úpravami po víchrici v roku 1912

Priečne rezy krovom lode, rekonštrukcia pôvodného stavu z roku 1892

Priečna plná a prázdna väzba krovu lode - 1892, 1912

Detail krovu nad loďou - 1892, 1912

Detail sekundárnych úprav krovu nad loďou - 1892, 1912

Záver krovu nad presbytériom - 1982

Detail krovu nad presbytériom - 1982

Horný veniec záveru krovu nad presbytériom - 1982

Priečne rezy krovu nad presbytériom - 1982

Strecha veže z roku 1892

Pôdorys krovu veže - 1982

Detail krovu veže - 1982

Pohľad do hornej časti krovu veže - 1982

Analýza vývoja

 

Záver: prezentované výsledky architektonicko-historických výskumov evanjelických kostolov v Ochtinej i v Koceľovciach jednoznačne identifikovali, analyzovali a následne určili hlavné údaje a určujúce charakteristiky o typológii, konštrukcii a historickom význame jednotlivých krovových konštrukcií, striech a zvonových stolíc oboch objektov. Stanovili ich typologickú a pamiatkovú hodnotu vrátane návrhu na ich ochranu, obnovu a prezentáciu, ktoré však v tomto príspevku nie sú prezentované. Dendrochronologickou analýzou odobratých vzoriek dreva sa podarilo zistiť roky zoťatia či spílenia drevín určených na výrobu prvkov jednotlivých drevených tesárskych konštrukcií krovov, zvonových stolíc a iných drevených konštrukcií, čím bola aj nepriamo určená doba ich vzniku. Výskumy okrem toho priniesli aj nové poznatky o architektonickom, typologickom a konštrukčnom vývoji kostolov. Identifikovali hodnotné stavebné a remeselnícke konštrukcie súvisiace so zastrešením a tesárskymi konštrukciami, hodnotné umelecko-remeselné, architektonické a výtvarné prvky, výplne otvorov a iné hodnotné prvky. Medzi základné pozitívne výsledky výskumov sa radí identifikácia základných fáz stavebného vývoja objektov kostolov so zameraním najmä na zastrešenia, konštrukcie krovov a ich štítov a konštrukcie zvonových stolíc a veží kostolov, ktoré určujú a sumarizujú základné zmeny a ich stavebný vývoj. Mimoriadnym prínosom oboch výskumov je archívny výskum Mgr. M. Tihányiovej, PhD., ktorý výsledky zistení architektonicko-historických výskumov oboch kostolov zaradil do historických súvislostí.

 

 

—————

Späť