Nové objavy v Turni nad Bodvou

30.10.2013 08:11

Turňa nad Bodvou je všeobecne známa vďaka malebným zrúcaninám stredovekého hradu, ktorý sa vypína na charakteristickom kužeľovitom kopci – jednom z výbežkov planiny Horný vrch. V niektorých prameňoch sa hrad spomína už v r. 1270, keď ho kráľ Béla IV. daroval šarišskému grófovi Tekušovi. Jeho vnuk Ján si už písal predikát „de Thurna“. Postavenie dnešného hradu (možno na mieste menšieho dreveného, zničeného Tatármi) je však doložené až v r. 1357, kedy povolenie na jeho výstavbu dostali od kráľa traja synovia Jána Turnianskeho (Tornay) - Ladislav, Egídius a Ján, a v tom istom roku ho aj začali stavať. V tom čase už dávno stáli okolité hrady (Szádvár, Krásna Hôrka, Plešivec, Sokolia skala – Sólyomkő, Brzotín, Štítnik), ktoré sa spomínajú v známej povesti o pastierovi Bebekovi spolu s Turnianskym hradom ako hrady postavené Bebekovcami. Ako vidieť, povesti nemajú vždy pravdu. Hrad Turňu Bebekovci natrvalo získali oveľa neskôr ako ostatné menované hrady. Od roku 1440 tu krátko vládol Imrich Bebek, ktorý v roku 1448 hrdinsky padol v boji proti Turkom v Srbsku na Kosovom poli. Potom sa hrad dostal do rúk Jána Jiskru z Brandýsa, od ktorého sa ho niekoľkokrát neúspešne pokúsil dobyť Ján Hunyady. Až neskôr, na základe dohody sa stal kráľovým majetkom. R. 1476 odkúpil hrad Imrich Zápoľský zo Spiša, ktorého manželkou bola Uršula Bebeková. Po jej smrti hrad od kráľa Ferdinanda dostali za verné služby Imrich a František Bebekovci. Imrich bol však kráľovi neverný, pridal sa k Izabele, preto Ferdinand poslal Bebekovcov do vyhnanstva a hrad dobyl pre seba. Neskôr Juraj Bebek dostal síce hrad od cisára späť, ale dlho na ňom nevládol, lebo fiľakovský paša Hassan ho napadol, hrad poškodil a Bebeka odvliekol r.1562 do Carihradu. Juraj Bebek sa v zajatí stal prívržencom kráľa Jána Zápoľského, ktorého podporovali Turci, preto ho pustili na slobodu. Vtedy cisárske vojsko hrad znovu napadlo a dobylo. Niekoľko rokov bol potom hradným kapitánom  Gašpar Magócsy. V r. 1659 Juraj Bebek zomrel bez potomkov a hrad zostal naďalej vo vlastníctve kráľa.

V r.1678 ho obsadili kuruci, ale o dva roky nato ho cisársky generál Lesslie dobyl späť. O ďalšie tri roky hrad po dlhom boji dobyl Imrich Thököly, ale už r.1685 naň zaútočil cisársky generál Schultz, ktorý ho dal čiastočne zbúrať.  Na hrade však musel ostať obytný palác ešte v dobrom stave, keď tu počas revolúcie v r.1848 ubytovali vojakov. Tí z nepozornosti založili na hrade požiar, ktorý znamenal jeho zánik. Od tých čias pustne.
Je zaujímavé, že napriek násilnému zbúraniu na svoju dobu moderného fortifikačného systému, ktorý predstavuje hlavne veľká talianska delová bašta podkovovitého tvaru a tri polkruhové bastióny, sa práve tieto časti hradu dodnes najlepšie zachovali a z paláca ostalo len torzo.

Na hrad vedie z južnej strany pomerne pohodlná prístupová cesta miestami vysekaná do vápencového podložia. V poslednom období miestni ochranári (občianske združenie?) hrad vyčistili od náletových porastov a nebývalo zvýraznili jeho malebnú siluetu pre turistov, takže pri ceste do Košíc je pohľad naň doslova estetickým zážitkom.
V tieni hradu ako najvýznamnejšej turistickej atrakcie oblasti zostáva už dlhé desaťročia samotná obec a jej pamiatky, spomedzi ktorých najstaršiu architektúru predstavuje stredoveký kostol Nanebovzatia Panny Márie z 13. storočia situovaný na vyvýšenine, na severnom okraji obce. Kostol je opevnený, obohnaný silným kamenným múrom. Postavený bol v 13. storočí, neskôr rozširovaný: v listine z roku 1274, podpísanej Ladislavom IV., sa spomína v Turni farnosť  a kostol sv. Egídia. S patrocíniom sv. Egídia má zaiste súvis meno jedného zo synov Jána Tornayho, čo znamená že je toto patrocínium je staršie. Panne Márii bol kostol  zasvätený s veľkou pravdepodobnosťou až počas rekatolizácie v 2. pol. 17. storočia. V druhej polovici  16. stor. sa kostol dostal na celé storočie do rúk protestantov,  čo malo určite vplyv na formálne zmeny interiérovej výzdoby.
Kostol je orientovaná viacpriestorová stavba s pozdĺžnou hlavnou loďou spojenou víťazným oblúkom s polygonálnou svätyňou, ku ktorej je pristavaná sakristia. Severná bočná loď  (súčasne kaplnka) je užšia, má vlastný triumfálny oblúk a svätyňu s rovným uzáverom. S hlavnou loďou je prepojená priechodom medzi dvomi piliermi v úrovni svätyne.
K západnej stene lode je predstavaná mohutná veža, ktorá má samostatný vstup, z nej je prístupný aj chór umiestnený na západnej strane hlavnej lode.

Svätyňa je zaklenutá krížovou rebrovou klenbou s dvomi svorníkmi zdobenými reliéfmi Baránka a erbom rodiny Tornayovcov (vďaka tomu môžeme jej výstavbu datovať  do obdobia pred rokom  1406, kedy rod Tornayovcov vymrel).
Pod juhovýchodným oknom svätyne, v úrovni podlahy, je v stene osadený kamenný gotický epitaf Jána Tornayho z r. 1356, s erbom, v ktorom je hlava divého kanca (diviaka). V južnej stene svätyne je  osadená dvojdielna kamenná sedília s baldachýnovito vystupujúcim ostením s dvomi oblúkmi nad každým sedadlom (sedília – sedadlo pre kňazov, asistujúcich pri omši). Sedília je nevhodne natretá olejovým náterom. Na severnej stene svätyne, vedľa vstupu do sakristie je umiestnený neoklasicistický mramorový epitaf turnianskeho župana Jozefa Keglevicsa, vynikajúce dielo viedenského sochára Franza Thalera  z roku 1799 (Keglevichovci boli poslednými majiteľmi turnianskeho hradného panstva).
Sondážny reštaurátorský prieskum vo svätyni kostola vykonali v letných a jesenných mesiacoch t.r. košickí reštaurátori Ľubomír Cáp a Peter Gomboš, ktorí pod novšími vstvami omietok a náterov objavili doteraz neznáme figurálne maľby  realizované freskovou technikou, t.j. maľbou na čerstvú, ešte vlhkú omietku. Tento spôsob výmaľby kostolov priniesli do Uhorska vandrovní talianski maliari v 13. a 14. storočí, najmä za vlády Anjouovcov, ktorí mali čulé obchodné a umelecké kontakty s Toskánskom, najmä s Benátskom, Florenciou a Sienou. Objednávateľmi výzdoby kostola mohli byť jedine bohatí zemepáni, v tomto prípade s veľkou pravdepodobnosťou Bebekovci, ktorí zastávali vysoké funkcie na kráľovskom dvore i v cirkevnej hierarchii.
V takmer súvislej vrstve sa na zadnej stene sedílie zachovali štyri portrétne polfigúry anjelov. Povrch malieb je poškodený stredovekými rytými nápismi a zádermi. Na plastických  častiach sedílie bola objavená výzdoba dekoratívnymi pásmi šablónovej (?) ornamentiky. V dolnej časti južného, juhovýchodného, východného a  čiastočne severovýchodného polygónu (do výšky cca 2 m od súčasnej úrovne podlahy) bolo nájdených sedem postáv svätíc v podživotnej veľkosti orámovaných iluzívnou architektúrou. Miera zachovania je  najlepšia na južnej a juhovýchodnej stene. Za oltárom je maľba poškodená zásekmi kvôli lepšiemu prichyteniu novej omietky a rozvodom elektroinštalácie. Na severovýchodnej sene súvislejšia vrstva zaniká. Vnútorné ostenia okien sú zdobené monochrómnymi rámami, v ktorých sú v pásoch nad sebou vyobrazené polfigúry (pravdepodobne prorokov) s nápisovými páskami okolo hláv. Na východnej stene sa nad pásom svätíc zachovala v  ľavej dolnej  časti skupina hlavičiek so svätožiarami, ich zrak sa upiera šikmo nahor, k predpokladanému centru kompozície.

Maliarska a výtvarná kvalita odkrytej nástennej ma by je vysoká. Detailné prepracovanie inkarnátov a mäkké, precízne spracovanie vlasov sa približuje kvalitám dobovej tabuľovej maľby. Po formálnej stránke vykazujú maľby znaky krásneho slohu 15. storočia. Výskum nie je ukončený, takže môže ešte priniesť ďalšie významné objavy.
Mimoriadne zaujímavá je aj výzdoba severnej bočnej lode kostola, ktorej steny sú celoplošne pokryté barokovými maľbami pestrej koloratúry. Nad iluzívnym soklom sú zobrazené figurálne výjavy tak, že v každom poli, ktoré je vymedzené lunetou zabiehajúcou do valenej klenby, je zobrazený jeden výjav. Výjavy sa odohrávajú v interiéri, figúry sú pojednané monumentálne, v mierne nadživotnej veľkosti. Takmer všetky postavy držia v rukách  otvorené knihy, zvitky alebo kartuše s nápismi
vzťahujúcimi sa k výjavu. Jednotlivé výjavy sú po stranách ohraničené iluzívnymi pilastrami, ktoré na valenej klenbe prechádzajú v iluzívnu, bohato zdobenú stĺpovú architektúru zdobenú mušľami visutými iluzívnymi festónmi a rastlinnými rozvilinami; nad ňou je obloha s anjelikmi v oblakoch.

Táto veľkolepá scéna nie je nič iné ako výjav z pašií – výsluch Krista pred Pilátom za prítomnosti veľkňazov a farizejov, podaný typicky barokovo – scénicky, divadelne, až teatrálne. Scéna je mimoriadne živá, navodzujúca ilúziu skutočnosti aj vďaka nápisom na kartušiach, ktoré sú vlastne výrokmi jednotlivých členov senátu – inkvizičného súdu, v ktorom išlo o jediné: obviniť Ježiša zo zločinu a odsúdiť ho na smrť, čo sa aj stalo. Maľby nápadne pripomínajú iluzívne divadelné obecenstvo  namaľované na stenách divadelnej sály zámku Český Krumlov v južných Čechách. Turnianske maľby sú rovnako dokonale iluzívne a trojrozmerné; máte pocit, že sú to skutoční ľudia gestikulujúci pri vášnivej diskusii. Mohli byť namaľované približne v polovici alebo ešte v prvej polovici 18. storočia po navrátení kostola rímskym katolíkom. Maľby sú značne znečistené depozitmi prachu a sadzí, vyžadujú  dôkladné očistenie a reštaurovanie. V rámci Slovenska pravdepodobne nemajú obdoby.

-ek-

foto: Z. Strnková

—————

Späť