Ochtiná, kostol ev. a. v.

28.10.2013 14:51

Ochtinský kostol s pôvodným patrocíniom sv. Mikuláša patrí medzi najstaršie a najzaujímavejšie dominanty gemerského vidieka. Názov obce odvodený s veľkou pravdepodobnosťou od staronemeckého výrazu pre číslovku osem: „ocht“ je dôkazom osídlenia tejto lokality nemeckými „hosťami“ v 2. polovici 13. storočia. Podľa historických prameňov pôvodných osem nemeckých rodín tu založilo prosperujúcu osadu na báze ťažby železnej rudy nachádzajúcej sa v blízkom vrchu Hrádok. Dispozícia kostola a jeho veža s dvomi radmi združených románskych okien však poukazujú na staršie sídlisko, ktoré mohlo byť zničené počas tatárskeho vpádu, lebo v listine Bélu IV. z roku 1243, ktorou daruje za verné služby Detrikovi a Filipovi Bebekovcom veľkú časť územia v údolí rieky Slanej, sa nespomína. V roku 1318 sa Ochtiná už spomína ako majetok štítnickej vetvy Bebekovcov, ktorí zaiste podporili aj výstavbu tunajšieho kostola a neskôr aj jeho výmaľbu.

Gotický kostol postavený na mieste zničenej románskej stavby, z ktorej sa zachovala len veža, bol jednoloďový, s polygonálne zakončeným presbytériom so sakristiou na severnej strane. Okolo polovice 14. stor. bol vymaľovaný figurálnymi nástennými maľbami freskovou technikou. Začiatkom 16. storočia bol pomerne malý priestor kostola rozšírený o severnú bočnú loď zaklenutú hviezdicovou klenbou. V prvej tretine 17. stor., kedy bol kostol už evanjelický, dochádza k zabieleniu stredovekých nástenných malieb a v priebehu 18. stor. k novému zastropeniu lode pruskými klenbami. V roku 1894 objavil maľby v presbytériu  István Groh, ktorý ich v rokoch 1901 - 1907 odkryl a reštauroval. V roku 1976 boli vo vrchole víťazného oblúka zo strany lode v rozsahu sond odkryté maľby s hlavami bradatých svätcov a anjelov z výjavu Posledného súdu (J. Josefík, M. Togner, L. Székely).

Gotické nástenné maľby pokrývajú celý vnútorný plášť presbytéria a fragmentárne sú zachované v povalovom priestore v pokračovaní steny víťazného oblúka zo strany lode. Na severnej stene hlavnej lode, ktorá bola otvorená dvomi širokými arkádami do pristavanej bočnej lode, sa nástenné maľby nezachovali, oproti na južnej stene lode vidno len niekoľko fragmentov mladšej renesančnej ornamentiky, pod ktorou možno predpokladať súvislejšiu vrstvu  starších malieb.

Maľby v presbytériu zobrazujúce christologický cyklus, sú rozdelené do troch pásov nad sebou. Na severnej stene pod klenbou začína mariánska časť cyklu úvodným výjavom Zvestovanie Panne Márii, pokračuje Návštevou Márie u Alžbety a Narodením Krista umiestneným nad výjavom Poslednej večere (rovnako ako v prípade Koceľoviec kvôli symbolike božieho vtelenia). Príchod a poklona troch kráľov sú umiestnené do dvoch výsekov klenby záveru presbytéria. Nasleduje Obetovanie v chráme, Dvanásťročný Ježiš v chráme a slávnostné  Korunovanie Panny Márie s dvojicou anjelov v krásnych dlhých rúchach hrajúcich na hudobné nástroje.

Pašiová časť cyklu začína na severnej stene presbytéria v strednom páse monumentálnou kompozíciou s množstvom postáv Príchod Ježiša do Jeruzalema. Nasledujúca Posledná večera, jedna z najpôsobivejších ochtinských fresiek, zaujme nielen svojou farebnosťou, ale aj určitou intimitou príbehu, ktorá vrcholí v nasledujúcom výjave Modlitba v Getsemanskej záhrade. Na stenách polygónu presbytéria je zobrazená skupina farizejov, Petrova obrana a Judášov bozk. Do ostenia východného okna umiestnil maliar sprievodný výjav Peter zapiera Krista s postavou slúžky, ukazujúcej prstom na Petra. Na južnej stene v strednom páse nasledujú dobre zachované výjavy Kristus pred Herodesom, Kristus pred Kaifášom a pri víťaznom oblúku pravdepodobne Pilátovo umývanie rúk výrazne poškodené sekundárne vysekaným oknom.

Cyklus pokračuje na severnej stene presbytéria v dolnom páse výjavmi Bičovanie Krista, Korunovanie tŕním, Nesenie kríža a vrcholí monumentálnou scénou Kalvárie s tromi krížmi a so skupinou troch Márií a sv. Jánom pod Ukrižovaným Ježišom. V ľavom hornom rohu výjavu je zaujímavý detail: anjel zostupujúci z nebies vyťahuje z úst jedného z ukrižovaných lotrov dušu v podobe nahého človiečika. Rímskych vojakov pod krížom maliar zobrazil v stredovekom brnení s kopijami a štítom označeným hlavou draka (symbol nepriateľa kresťanstva). Na záverovej stene polygónu presbytéria je pôsobivá kompozícia Snímanie z kríža, pod východným oknom symbolický Kristus Trpiteľ (Imago Pietatis), nasleduje Pieta alebo Oplakávanie Krista, pod južným oknom postavy dvoch svätých biskupov, Ukladanie do hrobu a Zmŕtvychvstanie Krista so spiacimi rímskymi vojakmi, ktorí majú na sebe stredoveké šupinkové brnenie. Postava Krista v záverečnom monumentálnom výjave Kristus s krížom v predpeklí pred tlamou Leviatana, odkiaľ vyslobodzuje zástup hriešnikov, je z väčšej časti zničená sekundárne vysekaným oknom. V špaletách okien sú ešte postavy apoštolov a svätcov, v záklenku južného okna anjel s dvomi korunami v rukách symbolizujúci dvoch kráľov nebies: Krista a Pannu Máriu. V záklenku rozetového okna záveru presbytéria je v kruhovom medailóne archaické zobrazenie Najsvätejšej Trojice v podobe jednej hlavy s tromi tvárami (obdobné stvárnenie poznáme len z kostola sv. Ducha v Žehre na Spiši a z kostola Najsvätejšej Trojice v gemerskom Rákoši).

Na ľavej strane víťazného oblúka zo strany presbytéria maliar zopakoval postavy rímskych vojakov, na pravej strane postavy apoštolov a troch Márií z výjavu Ukrižovania.

Dolný pás výzdoby presbytéria tvorí iluzívny sokel s kazetami s diamantovým vzorom symbolizujúcim múry nebeského Jeruzalema. Na klenbe sú fragmentárne zachované symboly štyroch evanjelistov, postavy cirkevných otcov a anjelov hrajúcich na hudobné nástroje.

V špalete víťazného oblúka sú namaľované polpostavy prorokov s nápisovými páskami v kvadrilóboch, na víťaznom oblúku zo strany lode monumentálne poňatý Posledný súd s vrcholovou postavou Krista Pantokratora v dúhovej mandorle, v strednom páse na obidvoch stranách trúbiaci anjeli nad zástupmi hriešnikov, v spodnom páse na ľavej strane mŕtvi vstávajú z otvorených hrobov, maľba na pravej strane bola zničená osadením barokovej kazateľnice.

Autora ochtinských malieb môžeme stotožniť s maliarom, ktorý vymaľoval aj koceľovské presbytérium. V Ochtinej však upustil od prísnej lineárnosti a výrazných kontúr a v zobrazení jednotlivých postáv uplatňuje vo veľkej miere modeláciu tvarov tónovou maľbou. Postavy sú živšie, gestá výraznejšie a záhyby  odevov mäkšie ako je to v prípade koceľovských malieb.

Kvalitu maliara ochtinských malieb počas výskumu v 1976 - 1977 zhodnotili prof. Milan Togner a akad. mal. Jiří Josefík, ktorí mu prisúdili prívlastok Majster ochtinského presbytéria. Svojím vysoko profesionálnym výtvarným prejavom, naratívnosťou a monumentalitou patria práce tohto maliara v Ochtinej a v blízkych Koceľovciach k maliarsky i umelecky najvyzretejšiemu smeru gemerskej nástennej maľby.

-ek-

—————

Späť