Štítnik, kostol ev. a. v.

27.10.2013 13:26

Mohutná gotická stavba kostola s vysokou vežou dominuje nad obcou a je charakteristickým prvkom siluety mestečka i celého okolia. Patrí medzi tých niekol'ko stredovekých chrámov, ktoré zostali nepoškodené aj po vojnových udalostiach neskorších čias a ktoré nezasiahla ani baroková prestavba v 18. storočí.

Kostol v Štítniku

Kostol dali postaviť okolo roku 1320 s veľkou pravdepodobnosťou potomkovia plešivských Bebekovcov po rozdelení majetku na dve časti: so starým rodovým sídlom v Plešivci, ktoré pripadlo Dominikovi Bebekovi a s novým centrom v Štítniku s okolitými obcami, ktorý pripadol jeho bratom Ladislavovi Petrovi a Jánovi, ktorí už používali predikát Csetneky. Bol to pravdepodobne len veľmi malý kostol v rozsahu dnešnej severnej bočnej lode. V priebehu druhej tretiny 14. stor., kedy sú už Csetnekyovci pánmi na štítnickom hrade postavenom podľa vzoru plešivského sídla, dali rozšíriť aj kostol podľa vzoru kostola v Plešivci. Prístavbou vysokej hlavnej lode a južnej bočnej lode vznikla  trojloďová bazilika s priestormi vzájomne prepojenými vysokými lomenými arkádami. Hlavný vstup bol na južnej strane cez monumentálny gotický lomený portál s tympanónom, k severnej strane presbytéria bola pristavaná sakristia a kostol bol vyzdobený figurálnymi nástennými maľbami zvnútra i zvonka. V roku 1460 začali so stavbou ďalšej, neskorogotickej etapy, ktorá je doložená zachovaným latinským nápisom vo výseku klenby na záverovej východnej stene presbytéria: „Hoc opus continuatum est, per magistrum Simonem, Emerico, sub vitrico anno reparatae salutis, millesimo CCCCLX “(V tomto diele bolo pokračované majstrom Šimonom pod dohľadom cirkevného podsprávcu Imricha v roku 1460). Podľa legendy je podoba staviteľa stvárnená v portrétnom polychrómovanom reliéfe tvoriacom pätku prostredného rebra klenby na severnej strane presbytéria.

Počas tejto neskorogotickej  prestavby predĺžili presbytérium hlavnej lode a južnú bočnú loď polygonálnymi uzávermi. Hlavnú loď starej stavby zaklenuli sieťovou klenbou a novovzniknuté priestory v osi hlavnej a južnej lode bohatými hviezdicovými klenbami. Predĺženie severnej bočnej lode už nedokončili. Na jej polygonálnom uzávere zostali ostenia lomených okien bez prútov a kružieb, pätky a nábehy klenieb. Vtedy zamurovali aj hlavný vstupný portál na južnej strane a nahradili ho novým, menším neskorogotickým sedlovým portálom vedúcim do kostola cez južnú kaplnku. Zároveň otvorili nový vstup s neskorogotickým sedlovým portálom na severnej strane severnej bočnej lode. Gotický lomený portál osadili aj do veže. Z poslednej tretiny 15. storočia sú aj všetky dvoj a trojdielne gotické okná s neskorogotickými plamienkovými kružbami. Obnovu zavŕšila nová fresková výmaľba, ktorá na stenách staršej stavby prekryla pôvodné maľby. Vzhľadom na rôzne prekážky (turecké nebezpečenstvo, protihabsburské povstania) sa výstavba kostola pretiahla až do druhej tretiny 18. storočia, kedy bola dostavaná a zastrešená mohutná veža. Na veľkoleposť stavby poukazuje aj skutočnosť, že ostrihomský arcibiskup daroval svoje štítnické desiatky na stavbu štítnického kostola zasväteného Panne Márii.

V polovici 16. storočia sa kostol dostal do rúk protestantov a v 17. storočí sa prikročilo k obnove jeho vnútorného zariadenia podľa protestantských obradov. Pri obnove interiéru boli zabielené stredoveké nástenné maľby, ktoré boli odkryté až v rokoch 1899 - 1908 pri príležitosti miléniových osláv Uhorského štátu, keby bol kostol kompletne obnovený. Odkrývanie a reštaurovanie nástenných malieb viedol maliar a reštaurátor István Groh, ktorý zároveň vyhotovil aj ich presné akvarelové kópie (dnes v archíve Štátneho pamiatkového úradu v Budapešti).

Po dostavbe a výmaľbe interiérov bol kostol v pravom zmysle slova obrázkovou knihou, ilustráciou biblických dejov a životov svätých. Bazilikálny spôsob osvetlenia kostola cez bočné lode dovolil ponechať dostatočnú plochu plnej steny medzi nízkymi oknami hlavnej lode umiestnenými vysoko pod klenbou. Rozsiahly priestor kostola umožnil maliarom bohato rozvinúť ucelené maliarske programy.

Nástenné maľby vyhotovené v prevažnej miere talianskou freskovou technikou pokrývali pôvodne všetky vnútorné steny kostola; žiaľ, pri odkrývacích prácach boli niektoré maľované plochy čiastočne alebo úplne zničené. Vzhľadom na skutočnosť, že doposiaľ nebol v kostole vykonaný žiaden hĺbkový pamiatkový výskum, ktorý by s konečnou platnosťou určil jednotlivé fázy výstavby, aj súčasné datovanie nástenných malieb môže byť sporné. S istotou však môžeme tvrdiť, že štítnické fresky pochádzajú najmenej z troch období. Na stenách prvej stavby kostola (dnešná severná bočná loď) sa zachovali maľby z polovice až druhej tretiny 14. storočia, miestami prekryté novšími maľovanými vrstvami z poslednej tretiny 14. a z 15. storočia. Najmladšie maľby (na víťaznom oblúku a v južnej bočnej lodi) sú zo zač. 16. stor. Na niektorých miestach sú odkryté všetky tri maľované vrstvy, čo je dôkazom toho, že tu bol vždy živý záujem o dekoráciu kostola a hlavne dostatok prostriedkov zo strany donátorov na zaplatenie kvalitných maliarov. Za účikovania posledného z Csetnekyovcov, Štefana, ktorý bol už protestantom (zomrel v roku 1594 a pochovaný je v krypte pod presbytériom kostola), sa už nedá predpokladať vznik ďalších malieb.

Najstaršiu vrstvu malieb možno dobre identifikovať vďaka rozmernej sonde na východnej stene severnej bočnej lode, kde sa zachoval fragment výjavu z Apokalypsy znázorňujúci triumf Smrti, ktorá je zobrazená v podobe cválajúceho jazdca na bielom koni, pred ktorým padajú bežiace ľudské postavy. Tento často sa opakujúci výjav na stenách stredovekých kostolov mal pripomínať veriacim dočasnosť pozemského života. Horná časť tejto maľby je prekrytá novšou vrstvou omietky s monumentálnou scénou Kalvárie. Vyvážená kompozícia obrazu predpokladá významného majstra, ktorý sa neusiloval len o znázornenie dramatického deja, ale celý výjav podáva v lyrickom tóne bolesti a oddanosti. Kalvária je záverečným výjavom christologického cyklu vypĺňajúceho dolnú časť severnej steny bočnej lode. Začiatkom tohto cyklu bol výjav Zvestovania, z ktorého sa zachoval iba fragment hlavy Panny Márie vedľa kruhového okna na západnej stene vyznačujúci sa nezvyčajne jemným znázornením tváre a rúk. V miestnom podaní je táto najpopulárnejšia maľba kostola zvaná Štítnickou madonou.

Cyklus pokračuje v hornej časti severnej steny lode výjavmi Navštívenie, Klaňanie sa troch kráľov, Útek do Egypta, Dvanásťročný Ježiš v chráme. Kompozícia a výrazové pôsobenie týchto fresiek do značnej miery prezrádzajú vplyv talianskeho umenia trecenta.

Okrem christologického cyklu zobrazil štítnický maliar v severnej lodi aj postavu sv. Barbory, ktorú uctievali od najrannejších období baníci zatvorení do tmy banských štôlní ako svoju patrónku. Štítnická Barbora stojí v bráne múrom obohnaného stredovekého mesta v bohatom odeve  princeznej s korunou na hlave. V pravici drží symbol mučeníctva - palmovú ratolesť, v ľavej ruke symbol vlastného trápenia - vežu. Architektúra budov v pozadí napodobuje reálnu mestskú panorámu, čo je tiež charakteristickým znakom talianskej neskorej gotiky.

Ten istý maliar je autorom monumentálneho výjavu Volto Santo, námetovo ojedinelého zjavu v našom umení. Zobrazuje na kríž pribitú bradatú postavu odetú do dlhého honosného rúcha s korunou na hlave, obutú v črievičkách. Pri jej nohách kľačí muž s husľami. Scéna je talianskou interpretáciou legendy o zázračnom kríži so sochou Ukrižovaného Krista-kráľa, ktorý sa priplavil z maloázijského pobrežia do Talianska a v mestečku Lucca pomohol chudobnému huslistovi z biedy.  V nemeckých krajinách a v Čechách sa tento príbeh traduje ako legenda o sv. Kümmernis–Wilgefortis (sv. Starosta). Táto freska je zvlášť významná i z hľadiska ikonografického. Spolu s tematicky totožnou maľbou v rím. kat. kostole sv. Františka v Ponikách je pravdepodobne jediným mimotalianskym znázornením pôvodného zmyslu legendy. Obidve tieto maľby prezrádzajú už vplyv talianskeho umenia quatrocenta.

Severná loď kostola je spojená s hlavnou loďou arkádou s lomenými oblúkmi. Na vnútorných stenách oblúkov je zobrazených šesť polpostáv prorokov, medzi nimi nachádzame kráľa Dávida, ktorý drží v rukách namiesto tradičnej harfy či lýry zaujímavý stredoveký strunový nástroj v podobe dosky s natiahnutými strunami. Na západnej strane prvého piliera je už len fragment postavy Krista stojaceho v sarkofágu ukazujúc svoje rany (Imago Pietatis, Vir Dolorum).

Na severnej stene hlavnej lode vysoko nad arkádami sa nachádzajú dva výjavy zo života sv. Františka z Assisi: Kázanie vtákom a zvieratám a značne poškodená Stigmatizácia, ktoré pripomínajú sériu Giotových malieb v hornom kostole sv. Františka v Assisi.

Na víťaznom oblúku hlavnej lode sú nástenné maľby z 15. storočia: na severnej strane  dvojica neznámych svätcov, nad nimi Krst Krista s Jánom Krstiteľom, na južnej strane sv. Helena s krížom a učencom Judášom, pod ňou sv. Martin biskup a sv. Erazmus s nástrojom svojho umučenia – hriadeľom.

Južná loď, podobne ako severná, je spojená s hlavnou loďou arkádou s lomenými oblúkmi.  Na oblúku ľavej arkády je zobrazené biblické podobenstvo o desiatich  pannách nesúcich v rukách lampy s olejom. Päť múdrych nesie svoje lampy v prirodzenej polohe, päť pochabých ich drží obrátené hore dnom, aby bolo jasné, že v nich už niet oleja.

Po stranách oblúka sú umiestnené postavy svätých uhorských kráľov: vpravo  sv. Štefan, nad ním sv. Ladislav s  mečom, oproti dvojvrstvová freska s postavou neznámeho svätca (pravdepodobne sv. Štefan prvomučeník), nad ním sv. Imrich.

Na vnútornej strane pravého oblúka je desať portrétov prorokov, medzi nimi králi Dávid a Šalamún, pod nimi postava sv. Leonarda v mníšskom rúchu s putami v rukách. Na obmedzenú plochu deliaceho oblúka južnej bočnej lode a južnej kaplnky je vtesnaný drobný výjav zo starozákonnej legendy o Jonášovi a veľrybe. Túto legendu, ktorá prorocky predpovedala zmŕtvychvstanie Krista na tretí deň po jeho smrti, nájdeme v štítnickom kostole výtvarne spracovanú ešte dvakrát: v podobe reliéfu v nadstavci hlavného oltára a ako tabuľovú maľbu na jednom z epitafov.

Na južnej stene lode po obidvoch stranách okna sa nachádza ilustrácia biblického podobenstva o hrivnách. Pozostáva z troch rozmerných výjavov: Na prvom pán v renesančnom plášti stojac pred domom s vysokým zaobleným portálom pred odchodom na cesty rozdáva hrivny svojim služobníkom. Na nasledujúcom pán na koni odchádza; tretí výjav zobrazuje, ako narábajú služobníci so zvereným majetkom: prvý ho zakopáva, ďalší vymieňa u peňazomencov, tretí, kúpiac za zverený obnos pole, koňa a náradie, pracuje (orie), čiže zúročuje majetok. Časť maľby je znehodnotená neskôr vstavanou renesančnou emporou, ale napriek tomu nám dostatočne prezentuje ranorenesančný výtvarný názor s výrazným talianskym vplyvom, najmä v zobrazení architektúry a odevu hlavnej postavy. Tu sa stretávame aj s prvým znázornením pluhu, ktorý je už zdokonalený lemešom (t.j. nielen rozoráva, ale súčasne aj obracia pôdu). Gotické okno v strede tejto kompozície má dvojdielne prútové členenie a plamienkovú kružbu. V špaletách okna sú na dvoch stranách zobrazené postavy rímskych mučeníkov sv. Felixa a Adaukta, nad nimi v okrúhlych medailónoch ženské postavy s nápisovými stuhami symbolizujúce sedem slobodných umení (septem artes liberales), ktoré tvorili základ stredovekej vzdelanosti: aritmetika, astrológia, geometria, gramatika, logika (nezachovala sa), muzika (žena s vtáčou hlavou) a rétorika. V slovenskom prostredí podobné zobrazenie, typické hlavne pre francúzske katedrály (Chartres, Sens, Lyon) a dómy v Siene a Pise,  nepoznáme. Nad oknom pod klenbou je výjav Zvestovanie Panne Márii (Anuntiatio), jedna z najkrajších štítnických malieb v slohu talianskej protorenesancie.

Na pravej strane južnej bočnej lode je zamurovaný pôvodný vstupný portál kostola. Na murive výplne portálu sa nachádzajú nástenné maľby z poslednej tretiny 15. storočia, ktoré zobrazujú sedem sviatostí: Birmovku, Krst, Pokánie (zničené), Posledné pomazanie, Stav kňažský, Sviatosť oltárnu a Stav manželský. Pevné vedenie kontúr, veľkolepý a živý spôsob podania, jemné pastelové tóny a mimoriadne úspešné vyjadrenie hĺbky priestoru perspektívou sú neklamnými dôkazmi toho, že autor týchto fresiek bol významným majstrom. V pokračovaní tejto skupiny malieb nachádzame ešte na západnej stene vedľa organu  pôsobivú postavu sv. Antona pustovníka s palicou, zvončekom a divým prasaťom (symbol pokúšania svätca diablom). Stredoveké bratstvo antonitov pomenovaných podľa sv. Antona malo za úlohu starostlivosť o chorých a invalidov. Postava sv. Antona na tej istej stene kostola, na ktorej sa zachoval kamenný balkón, tzv. chór malomocných, má preto logické opodstatnenie.

V predĺžení hlavnej lode a na severnej stene presbytéria nachádzame pašiový cyklus pozostávajúci z týchto scén: Príchod do Jeruzalema, Posledná večera, Ježiš v Getsemanskej záhrade, Judášov bozk, Ježiš pred Kaifášom, Ježiš pred Pilátom, Bičovanie, Nesenie kríža. Nad nimi je ďalšia séria ešte neodkrytých fresiek. Aj sám pašiový cyklus má pokračovanie, tak isto ešte neodkryté. Celkovo sa pod omietkou štítnického kostola skrýva ešte veľa doposiaľ neznámych malieb, ktoré čakajú na odkrytie a reštaurovanie.

Okrem nástenných malieb v interiéri sa nachádzajú zvyšky freskovej výzdoby aj na vonkajších stenách kostola. Na južnej stene vedľa pôvodného zamurovaného gotického portálu sa  zachovala v rozsiahlych fragmentoch monumentálna postava sv. Krištofa, patróna pocestných a pútnikov. Takého obrazy si dávali maľovať na svoje kostoly saskí kolonisti z vďaky za úspešnú cestu do Uhorska. Zvyšky maľovanej výzdoby sú dodnes viditeľné aj v tympanóne pôvodného južného portálu kostola.

Intenzívny umelecký život v Štítniku nie je náhodilým, zriedka sa vyskytujúcim javom, ale typickým odkazom umeleckej náročnosti prejavujúcej sa v živote bohatých baníckych obcí a ich zámožných zemepánov, ktorí udržiavali čulé kontakty s kráľovským dvorom.

Štítnické nástenné maľby sú v gemerskom priestore vyvrcholením tvorivých prúdov stredovekej produkcie monumentálneho maliarstva. Ich význam ďaleko prekračuje hranice regiónu a bezprostredne zasahuje do vývoja stredovekého umenia strednej Európy.

Štítnický kostol prekvapí aj výbavou svojho interiéru. Okrem cennej liatinovej krstiteľnice z roku 1454 tu z pôvodného zariadenia ostalo ešte šesťmiestne neskorogotické stallum zo zač. 16. stor. zdobené rytou a maľovanou ornamentikou. Ostatné zariadenie je dokumentom bohatej histórie tunajšieho evanjelického cirkevného zboru a pochádza väčšinou zo 17. a 18. stor. Sú to hlavne drevené maľované empory štítnických cechov so svojimi emblémami, kostolné lavice s parapetmi pomaľovanými kvetinovými kompozíciami, mohutná polychrómovaná organová empora s barokovou organovou skriňou, ranobaroková kazateľnica, vysoký trojstupňový oltár z roku 1636 s cennými tabuľovými maľbami a bohatou manieristickou ornamentikou a 14 renesančných a barokových drevených polychrómovaných epitafov a mortuárií. V južnej neskorogotickej kaplnke je zriadené lapidárium z kamenných náhrobníkov s nápismi a erbami, ktoré boli pôvodne osadené v dlažbe presbytéria nad jednotlivými hrobmi. Na vysoko položenom balkóne s kamennou balustrádou na západnej strane hlavnej lode (tzv. chór malomocných) je umiestnený malý renesančný organ. Poklady štítnického kostola dopĺňa vzácna kolekcia bohoslužobného riadu a oltárnych prikrývadiel zo 16. - 19. stor., a hodnotná knižnica, v ktorej sa nachádza aj niekoľko prvotlačí a unikátnych vydaní z produkcie najstarších tlačiarní na území Slovenska.

-ek-

—————

Späť