Zelený muž v Štítniku

09.03.2014 20:59

    Keby štítnický evanjelický kostol stál niekoľko stovák kilometrov západnejšie, možno by sa už vyskytol v dobrodružnom príbehu nejakého dana browna. Množstvom zaujímavých detailov má pre túto možnosť všetky predpoklady ...

    Poznáte tzv. zelených mužov? V ostatných rokoch na nich upozornili už viaceré publikácie: knihy i články v časopisoch, ale pred očami mnohých sú zatiaľ dobre ukrytí. Sú to spravidla sochárske vyobrazenia mužských tvárí, ale trochu čudné: celú tvár alebo jej časť tvoria vykrajované listy rastlín – alebo takéto listy vyrastajú z úst, nosa, uší či očí ľudskej tváre. Podobné zobrazenia sa vyskytli sporadicky v oblastiach Stredozemného mora už v antickom období, ale na naše územie priniesla zeleného muža až stredoveká architektúra. Pozor, nezamieňajme si ho s rôznymi monštrami, sediacimi ako chrliče, konzoly či masky na rímsach a vlysoch gotických chrámov – ich niekdajšou úlohou bolo zvonka odstrašovať zlé sily od kostola. Stredoveký zelený muž sa však zvykol väčšinou usalašiť vo vnútri chrámu, nikoho nestraší, ale ani nič neprezradí, len sa ticho prizerá. Nie vždy sa dá ľahko odhaliť: ak je vnútro gotického kostola aspoň trochu architektonicky vyzdobené, vďaka rastlinným motívom bude náš zrak pri povrchnom prezeraní takúto tvár považovať za súčasť kamenosochárskej konštrukcie. Ale ak sa budeme pozorne venovať každému detailu kamenárskej práce, môžeme na Slovensku nájsť celkom slušnú skupinu zelených mužov!

    Donedávna sa s týmto námetom nezaoberalo veľa literatúry – ani odbornej. Zato v ostatných rokoch, kedy máme do sýtosti publikácií najmä tých žánrov, ktoré boli predtým na okraji (alebo celkom za okrajom) – od ekológie cez ezoteriku až po renesanciu predkresťanských mýtov – sa zelený muž objavuje v rôznych súvislostiach. Niektorí jeho tvár v stredovekom kostole považujú za relikt pohanských božstiev, ktorý unikol prísnej cenzúre kňazov, iní v ňom vidia náznak cyklu každoročného znovuzrodenia prírody, a teda symbol kresťanského zmŕtvychvstania. Etnológovia poukazujú na jarné ľudové zvyky v regiónoch Britských ostrovov s taktným odkazom na udržanie plodnosti, kedy na čele slávnostného sprievodu ide chlap, oblečený do zelených ratolestí s lístím, environmentalisti v ňom vidia uvedomenie si spriaznenosti človeka s prostredím, romantickí literáti ho vítajú ako Robina Hooda – lesného zbojníka, bojujúceho v zelenom odeve za spravodlivosť, a ochrancovia prírody v ňom vidia svoje PR – vyjadrenie harmónie medzi ľudstvom a prírodou (Cílek Václav, Vokolek Václav, Ottová Michaela, Jaluška Matouš, Hlaváček Jakub, Hradil Radomil: Cestami zeleného muže. Malvern, 2010, Praha). V staršej odbornej literatúre sa takáto výzdoba označuje názvom „listová maska“ (česky „olistěná tvář“, maďarsky „levélmaszk“, nemecky „Blattmaske“, anglicky „foliated mask“). Výraz „zelený muž“ („the green man“) prvýkrát použila lady Raglan v r. 1939, kedy napísala článok s názvom Zelený muž v sakrálnej architektúre (The Green Man in Church Architecture. in: Folklore Journal Vol. 50, Nr. 1, str. 45-57, 1939) – a aj keď tento článok nebol veľmi vedecký a exaktný, výstižné pomenovanie sa ujalo.

    Gotický kostol v Štítniku je svojou – predovšetkým freskovou – výmaľbou výnimočný. Zatiaľ sa podarilo identifikovať dve gotické maľované vrstvy a jednu trochu mladšiu – renesančnú. Na niektorých miestach sa tieto vrstvy aj prekrývajú. Ich odlíšenie nie je možné bez priblíženia sa oka odborníka ku každej omietnutej a maľovanej ploche – to by sme však potrebovali lešenie, ktoré by pokrylo všetky steny a klenby vo vnútri kostola. Na to si ešte počkáme. Pri pohľade z podlahy však stredoveké vrstvy splývajú s historizujúcou výmaľbou interiéru - na prelome 19./20. storočia boli starobylé nástenné maľby objavené pod vrstvami vápenných náterov. Keďže kostol bol od čias reformácie používaný ako evanjelický augsburského vyznania (s krátkou rekatolizačnou prestávkou počas výstavby katolíckeho kostola v 18. storočí), protestanti všetky figurálne nástenné maľby zamaľovali vápennými nátermi, aby sa ani náhodou nedopustili uctievania obrazov svätcov. Keď však na konci 19. storočia István Groh, profesor školy umeleckého priemyslu v Budapešti, obchádzal gemerské kostoly so svojimi študentami a odhaľoval pod vápennou ličkou stredoveké fresky, najprv pri skúmaní dôkladne odstránili sekundárne nátery, a potom na výjavy domaľovali to, čo chýbalo ... a niekedy aj trochu viac. V Štítniku strávili dlhé týždne v rokoch 1908-09, lebo očistili, a potom aj premaľovali takmer celé vnútro kostola. Zoznámili sa aj so zeleným mužom a výrazne mu upravili make-up. Dnes netušíme, či len zvýraznili vyblednutý stredoveký náter, ktorý našli po odlúpnutí neskorších vrstiev, alebo ho vyfarbili podľa vlastného uváženia – to overí až reštaurátor, keď raz bude vo svätyni stáť lešenie.

    Kde je teda štítnický zelený muž? Zdobí jednu z konzôl, podopierajúcich sieťovú klenbu svätyne v severnej stene. Táto časť kostola: zaklenutie polygonálnej svätyne – podľa výsledkov pamiatkového architektonicko-historického výskumu* – bolo stavané v tretej štvrtine 15. storočia, okolo roku 1460. Podľa výskumu mala byť nová polygonálna svätyňa pôvodne ešte vyššia – jej plánovanú výšku prezrádza aj zamurovaný oblúk, ktorý je čitateľný v stene nad jestvujúcim víťazným oblúkom medzi hlavnou loďou a svätyňou. Pravdepodobne iné okolnosti donútili pánov zo Štítnika ukončiť stavbu novej svätyne rýchlejšie, a to aj za cenu nižšie murovanej klenby. Na severnej stene sú tri konzoly, do ktorých sa zbiehajú klenbové rebrá: v strede je konzola s mužskou tvárou. Tvár má výraznú bradu i fúzy, a z úst jej vyrastajú mohutné vykrajované listy, ktoré tvoria okolo tváre prelamovanú „prilbicu“. Je zrejmé, že výrazné farby a kontúry očí a obočia sú prácou skupiny Istvána Groha, ale samotný tvar spojenia ľudskej tváre a z nej sa vinúcich listov je dobre čitateľný aj pod vrstvou farby. Napravo a naľavo od tejto konzoly sú v nábehu klenbových rebier len bohaté listové ornamenty, medzi listami jednej z konzôl sú aj strapce viniča – ikonograficky častého motívu. Odkiaľ sa medzi nimi vzal zelený muž? Keby bol tento kostol plný kamenosochársky opracovaných architektonických prvkov s množstvom figurálnych i rastlinných motívov, motív mužskej tváre v listoch by sa medzi nimi pohodlne stratil – ale tu je vnútro vyzdobené predovšetkým maľovanými obrazmi. Reliéfne figurálne či rastlinné motívy v štítnickom kostole nie sú zachované, a to ani na portáloch, ani na svorníkoch (okrem jediného Agnus Dei). Klenba svätyne sa opiera o viacero konzôl, v ktorých sa zbiehajú rebrá – ale len táto trojica na severnej stene je kamenosochársky vyzdobená. Prečo asi? Čo nám chce zelený muž prezradiť? Alebo čo nám zatajuje? Podľa záverov pamiatkového výskumu plánovali novorozšírenú polygonálnu svätyňu postaviť s vyššími stenami a vyššou klenbou – ale nakoniec od tohto zámeru ustúpili a rýchlo ukončili novú svätyňu s nižšou klenbou. Snáď trojica dekoratívnych konzôl bola prichystaná pre pôvodné riešenie, a neskôr už nezvýšil čas a peniaze na opracovanie ostatných klenbových podpier?

    Podľa anglickej odbornej literatúry sa vyobrazenia zeleného muža na britských ostrovoch vyskytujú najmä v kostoloch, ktoré boli pôvodne zasvätené kultu Panny Márie (Anderson, William: Green Man: The Archetype of our Oneness with the Earth. UK, 2002 – 3. vydanie). Vysvetľuje sa to nadviazaním na symbol predkresťanského archetypu „Veľkej Matky“, ako sa to snažia preukázať aj na viacerých včasnostredovekých pútnických lokalitách západnej Európy s mariánskym patrocíniom.  Možno je to aj vysvetlenie, platné pre Štítnik – v 14. storočí sa tu uvádza farnosť Blahoslavenej Panny Márie.       

tm

 

*„Pamiatkový výskum architektonicko-historický, NKP Kostol ev. a. v. Štítnik“, Ing. arch. Adriana Klingová a PhDr. Norma Urbanová,  2011 a „Pamiatkový výskum umelecko-historický NKP Kostol ev. a. v. Štítnik", Ing. arch. Adriana Klingová, Ing. arch. Kling, Mgr. Paulusová a PhDr. Norma Urbanová, 2012, archív KPÚ Košice pracovisko Rožňava

—————

Späť